Na túto akciu som pôvodne vôbec nechcel ísť. Ukázalo sa však nakoniec, že to bolo celkom fajn a keď baby začali vymýšľať, že chcú ísť domov, tak sa mi vôbec nechcelo.

Dôvod, prečo som nechcel ísť na bubnovačku bol ten, že som bol od piatku v Holíči, behal som od 5:00 s deckami (cudzími, vlastné nemám :-) ) po lese a robil pre nich nejaké športové aktivity. Keďže sa mi ale podarilo hneď ráno odtrhnúť výfuk a tým efektívne zmeniť moje auto na niečo medzi buldozérom a lokomotívou, vedel som, že v ten deň sa už nič nedá pokaziť a už to bude len lepšie (ešte som samozrejme nevedel, že po návrate domov mi odkráča monitor do večných lovíšť...).

Celé sa to odohralo v noci zo soboty 10. na nedeľu 11. júna. O pol siedmej som sa stretol s Laurou a Magdou na Bajkalskej a vyrazili sme do Pezinka. Našťastie sme si nepozreli presnú mapu, takže sme si zabezpečili asi hodinu blúdenia po Pezinku a hľadania miesta, kde sa bubnovačka odohrávala. Cestou sme ešte pribrali Anku s Anjou (Anja je z Nemecka, čím vlastne môžme vyhlásiť tohtoročnú bubnovačku za medzinárodný bubnovací festival), takže som našiel ďalšiu obeť, ktorej som počas jazdy vysvetľoval, že Exploited a Davová Psychóza na plné pecky sú vlastne úplne normálne. Cestou sme našli dokonca aj dom nejakého magora, čo chodil v mailoch odfotený pred nejakým časom.

Celá akcia sa odohrávala úúúplne hore na kopci nad Pezinkom. Bolo tam rozložených zopár stanov, asi 2 ohne a do 50 ľudí. Všetko také typy, aké by v Smotánke na Markíze označili za neprispôsobivé indivíduá na okraji spoločnosti a už len zo zásady by ich nikto neangažoval vo filme do úlohy pozitívneho hrdinu. Takže v počte 5 ľudí sme sa zaradili na okraj spoločnosti a z kopčeka sme pozerali, ako striedavo 1 - 6 ľudí občas čosi zabubnuje pri ohni. Ešte bolo trochu svetlo, takže nikto sa moc neangažoval. Ale za tú hodinu, čo sme tam boli na prvý pokus, sa počet bubnujúcich postupne zvyšoval až na 10. A stále prichádzali ďalší a ďalší ľudia, niektorí s bubnami.

Asi po hodine Laure došlo, že vlastne urobila úplnú hovadinu, keď nechala svoje bongá doma. Keďže ja som tiež taká trúbka, tak sme zbehli zasa dole do Pezinka, nakopli sme tátoša a fičali sme k Špaťasovi po Laurin a Majin bubon. Špaťas bol z toho mierne... zmätený, ale ešte nám pribalil aj nejaké rumba-gule a svoju roztrhanú mikinu. Cestou naspäť som sa rozhodol, že sa mi nechce ísť pešo až hore na kopec a vyliezol som autom až hore (celkom sranda potom bola zasa zliezť naspäť s plným autom).

Prvé, čo som si po príchode všimol bolo, že miesto päťdesiatich ľudí tam už je aspoň dvesto. Kopec ich stálo alebo sedelo okolo ohňa a asi 20+ ich viac či menej úspešne mlátilo do nejakého typu bubna. Bolo jasné, že "vedúci" celého bubnovania bol ten kučeravý maník s bielou čapicou. Okolo neho bolo ešte zopár bubeníkov, ktorí boli schopní držať rytmus a tým pádom nejako prispieť do celkového (pozitívneho) dojmu. Na druhej strane ohňa sedeli potom väčšinou ľudia, ktorí buď poriadne nepočuli, alebo si proste búchali len tak hocijako a prispievali do všeobecného chaosu. V každom prípade, komu sa nepáčilo, tak ten mohol proste odísť, no nie?

Baby, ktoré tam ostali, sme našli sedieť pri ohni, medzi tými menej bubenícky nadanými. Sadkali sme si k nim a vybalili sme náradíčko. Ja som si zobral Majin bubon (ten väčší, lepší), Laura si vzala svoj a babám sme rozdali chrastítka. Špaťasovu mikinu sme použili ako sedadlo. Po čase sme si všimli, že ako to je s tým bubnovaním a že ľudia okolo nás vyrábajú rušivé vplyvy, tak sme sa presunuli viac k tým, ktorí to vedeli.

Sedenie na polenách bolo fakt nepohodlné a behali mi z toho mravce striedavo po nohách a po zadku. Nejako som si na to ale zvykol a už som to potom ignoroval. Akosi ma začali bolieť aj ruky, teda hlavne prsty a dlane, ale odignoroval som aj to (aj keď potom ešte ďalšie 2 dni som presne vedel, prečo ma bolia ruky pri šoférovaní). Po chvíľke mi Laura zobrala Majin bubon a dala mi taký nejaký malý s kovovou obrubou či ako sa to volá. Napínanie bolo vyriešené 4 šróbami. Celé to bolo úplne naprd, pretože o to železo som si asi najviac rozbil prsty. Zároveň keď som si chcel to bongo chytiť medzi stehná, tak vždy sa otočilo tak, že som dlaňami búchal presne po tých šróboch. Ak toto číta niekto, kto takéto zázraky vyrába, tak by som mu chcel poradiť, nech to teda takto nerobí, ale nech sa ma radšej opýta, ako by som to urobil ja.

Čo ma na celej bubnovačke prekvapilo/zaskočilo najviac nasledovalo po tom, ako zasa celá ta bubnujúca masa ľudí niekam zdivergovala. Dajako som odpozoroval, že je potrebné mať zopár "ťahúňov", ktorí udávajú rytmus (Mišo Kaščák? :-) ) a ostatní sa buď na nich chytia, alebo tí ostatní sú prehlušení. Trochu som sa tam porozprával s jedným chalaniskom, ktorému to celkom išlo, že nikomu to nejde a také tie veci, keď sa mi podarilo zmocniť sa Toho-Bubna-Podľa-Ktorého-Všetci-Išli. Najprv som sa s ním len tak hral, kým mi došlo (alebo kým som si začal namýšľať), že ostatní čakajú, čo začnem. Tak som čosi vymyslel - a ostatní sa začali chytať! Nebúchal som nič svetoborné, pretože to neviem, ale aj tak sa mi to zdalo super! A prišiel som aj na ďalšiu vec - tendencia bubnujúcej verejnosti rozladiť sa sa zvyšuje so zložitosťou zvoleného rytmu. Keďže som však ja búchal len samé primitívnosti, zvládli to naozaj všetci. Hmmmmm, som dobrý, že? Však s takým zvukom, ako mal ten bubon, by to naozaj bolo umenie pokaziť.

Celé moje slávne bubnovanie bolo ukončené, keď sa Magda rozhodla, že už tam nebudeme ani minútu navyše a aj Anča začala točiť čosi o tom, že ideme preč. Ostatné baby sa od nej nakazili, takže som bol prehlasovaný v pomere 4:1 a musel som aj ja opustiť svoje ťažko nadobudnuté exkluzívne miesto. Baby som teda nahádzal do auta a odfičali sme preč. Cestou dolu som sa ešte od Laury dozvedel zopár zásad správneho šoférovania s plným autom po rozbitom povrchu poľnej cesty, ale už sa mi s ňou nechcelo hádať, tak som dal Davovku ešte hlasnejšie a pekne za vlastného spevu som zamieril domov.