Toto videjko som dostal mailom. Videl som ho už asi 5x, ale stále sa mi zdá, že ten človek je fakt divný :-) Takéto veci by som nerobil ani náhodou. Nie že by som sa tam nechcel ísť pozrieť, ale bez karabíny (ako ten chalanisko, ktorého predbehne) by som tam vážne nešiel.

Idem si takto po meste, v Nitre, keď tu zrazu počujem hudbu. To by asi nebolo nič divné. Všade je kopec obchodov alebo barov a krčiem, ktoré na ulicu chŕlia všelijaké tuc-tuc zvuky, nájde sa aj pár jedincov s normálnejšou muzikou. Zvláštnosťou nie sú ani pouliční umelci, ktorí stoja sami alebo vo dvojici na ulici pri stene a hrajú na gitarkách. Niektorí dokonca aj spievajú. To je normálne. Ale toto som ešte fakt nevidel.

Neuveríte, ale mám už aj pokračovanie tohto krásneho romantického príbehu. Ale nebola by to správna kovbojka, keby to celé nemalo ešte zaujímavú zápletku a samozrejme úplne nečakané rozuzlenie celéh príbehu v poslednej minúte, tesne pred záverečnými titulkami.

Čím ďalej tým viac mám pocit, že štát je jeden z najhorších vynálezov, ktorý ľudstvo kedy urobilo. Po všetkých tých skúsenostiach s rôznymi byrokratickými organizáciami, úradmi, úradníkmi, nariadeniami mám pocit, že tieto veci už nechcem ani vidieť!

Túto vec som si všimol už dávnejšie. Vtedy som síce ešte nevedel, že som si niečo všimol, ale ostalo mi to uložené tam niekde v hlave v tmavom kúte, kam často nechodím. Väčšinou si tam ukladám informácie, ktoré je mi ľúto zahodiť, tak ich uložím niekam, kde by som ich v prípade potreby vedel vyhrabať. Tak a teraz ten čas prišiel. Uvedomil som si, čo v tomto prípade znamená rozdiel generácií.

Kto si pamätá, ako sme voľakedy mávali branné cvičenia? Pozerali sme na hasičov, ako rozbaľujú a zasa balia hadice, striekajú vodičku všade dookola. Chodili sme si opekať niekam do prdele, len aby sme zabili deň. Občas nám aj hovorili, že keď uvidíme atómový výbuch, tak si máme ľahnúť na zem nohami k výbuchu. A ešte stále zostala jedna vec - tuším raz za mesiac testujú tie strašidlá namontované na niektorých strechách.

Asi každý, kto ma pozná, vie, že dosť často robím úplné sprostosti. Zrovna mi nič vážne nenapadne (okrem toho, čo chcem napísať), ale je toho kopec. Väčšina ľudí si večer po práci sedí pekne doma s vyloženými nohami, prípadne si kráti dlhú a nudnú cestu životom sledovaním dlhých a nudných hovadín v telke. Mňa tento spôsob zabíjania času nebaví. Radšej niečo čítam, nastavujem, opravujem, len tak si programujem, alebo idem na koncert. Alebo proste niečo.

Ako už mnohé renomované agentúry informovali, tretia slovenská výprava do Stredu sveta a vesmíru (pohľad z vesmíru) sa skončila neúspechom. Vesmírolezci aj napriek tvrdej príprave na cestu boli nútení vrátiť sa do civilizácie pravdepodobne len zopár centimetrov od cieľa. Aj keď tento svetoznámy bod nebol tentoraz pokorený, veliteľ výpravy Branislav Jobus nádej nestráca, už teraz plánuje ďalší pokus o zdolanie na 24. decembra tohto roku.

...no to som si zasa raz dal! Medzi akcie, na ktoré budem určite ešte dlho spomínať, sa stopercentne zaradí táto jedna. Alkogrezzcup sa konal od piatka 11. 8. do nedele 13. 8. 2006, približne 500 metrov od posledných domov v Malackách na zarastenom futbalovom ihrisku, hneď vedľa diaľnice. Všetko dokonale zapadalo do atmosféry najmenšieho festivalíku, na akom som kedy bol.

Akú najdivnejšiu hudbu poznáte? Áno, hip-hop a ostatné tuc-tuc štýly sú dosť divné, ale sú na to namotané masy ľudí. Nejakú inú divnosť? Dosť divne znejú aj rôzne garážové pokusy začínajúcich kapiel. Ok ok, každý raz nejako začal. Ak chcete niečo úplne iné, tak skúste Devachan...

Pred týždňom sme boli s Pištom zasa raz na streche čosi riešiť. Všetko dopadlo dobre, ani sme sa vďaka Kofolke veľmi neupiekli na slnku. Cestou naspäť sa Pištovi podaril fajn nález - list.

Neviem, či to bude tým, že Bratislava sa čoraz viacej stáva obľúbeným mestom pre turistov z mnohých európskych aj mimoeurópskych krajín, alebo tým, že letenky nízkonákladových leteckých spoločností sú čoraz lacnejšie. V každom prípade sú tu krásne ženy a lacný chlast. A tak sa nemožno čudovať prívalu zahraničných turistov. I keď som tým nejako obzvlášť nie moc nadšená (niektorí parchanti fakt občas lezú na nervy, ale veď nech sa vybujačia, doma by si niektoré veci nemohli dovoliť :-)) ). A pokiaľ Bratislava má byť mestom, ktoré je priaznivo naklonené prílivu euráčov od zahraničákov, musíme im aj ponúknuť trocha zábavy, nie len tie krčmy.

...nemáte právo mi v tom zabrániť!
Minulý rok som bol zasa raz pozrieť Svätojurský Rámus. Taký malý festivalík. Nestalo sa tam nič špeciálne, žiadna policajná razia, dokonca ani úpal som nemal. Takto po roku si z neho už ani veľa nepamätám, ostalo len zopár vecí, na ktoré si aj teraz spomeniem - Švablast, Sabot, zjazdovka ako hľadisko, stan postavený na najhrboľatejšom mieste, na akom som kedy stan mal postavený. A okrem toho ešte Belmondo. Vlastne Belmondo s frajerkou.

Poznáte Joža Ráža? To je ten fasa chalan, ktorý spieva tie pesničky o láske. Na žadnej stužkovej neprejde, keď D.J. nepustí nejaké to Nie sme zlí alebo Stužkovú. V Česku je Elán stále strašne populárny, ani neviem prečo vlastne. Kedysi som tiež patril do skupiny ľudí, ktorí na Eláne fičali od rána do večera a nikdy inak. A potom som videl zjavenie s menom Davová Psychóza...

Napadne vás ešte niekedy, čo ste kedysi dávno počúvali? Od útleho detstva až do dospelosti? Ja som začal asi klasicky, ako všetci nejaké tie platne s rozprávkami. Tri prasiatka, a ostané si už ani nepamätám. Potom prišli kazety, teda asi tu boli dlhšie, ale tetka z Anglie nám dovliekla mono rádiokazetový prehrávač :-)))

Začína to všetko v stredu ráno na Miletičke :-))) Vysvetľujem drobnej aziatke, že nemôžem čakať 15 minút, kým vyloží všetok ten značkový tovar na pult, lebo sa ponáhľam a nech mi vymení kapsáče, čo som včera kúpil za o číslo väčšie. Napriek tomu, že mi včera asi tak tri krát odmerala obvod pása a presviedčala, že mi budú dobré, tak sú malé. Úspech!