Tento článoček je taký pokus. Nedávno som sa akosi dostal k takej malej milej knižočke - Knihe strácania od Kristíny Vulgan. Ani neviem, čo mi to napadlo, rozhodol som sa, že ešte niekoho na túto knižku namotám a skúsime napísať spoločnú recenziu, nech je sranda. Nakoniec z toho vznikli recenzie dve, jedna moja a jedna Laurina, obidve sú v tomto článku. Ešte treba poznamenať toľko, že ani ja a ani Laura sme zatiaľ nič podobné neskúšali napísať :-)

Ičo

Milé deti, chcel by som vám napísať čosi o knižke s názvom Kniha strácania. Kniha strácania je malá knižka o zvieratkách pre veľkých ujov a tety. Možno nie je tak celkom o zvieratkách, možno je skôr o ľuďoch. Keď občas premýšľate, ako chodí svet a pýtate sa na veci, ktoré sa bežne nepretriasajú v autobuse cestou do práce, možno by ste mohli dať knižke šancu. Možno si potom poviete, že ste jej porozumeli. Nepýtajte sa ma, ako. Tak nejako.

Úplne na začiatok musím povedať, že takéto čítanie sa ku mne veľmi často nedostane. Práve preto som si túto knihu normálne kúpil v obchode. Bol som vtedy tam, keď ju Kristína predstavovala pred verejnosťou a hneď tam ma zaujala. Jedným z dôvodov bolo, že knihu písala punkrocková speváčka (skôr by sa patrilo napísať "pesničkárka", ale to slovo znie otrasne a preto som ho tu radšej nepoužil) a bol som zvedavý, čo tam vlastne napísala. Ďalším dôvodom bolo, že sa mi páčili obrázky od Lucie Pelikantovej, ktorá ich do knihy zopár nakreslila (no a čo, nie len malým deťom sa páčia knižky kvôli obrázkom!). A úplne najviac ma dostal ten kúsok, ktorý tam vtedy Boris Farkaš prečítal - vraj vlk, ktorý nezabíja, ale pomáha zraneným zvieratám a jeho vĺča žijúce na opustenom ostrove uprostred trópov.

Skôr, než napíšem niečo z obsahu, neodpustím si zopár technických údajov :-) Kniha strácania má rozmery 152x105x12 milimetrov a váži niekoľko málo gramov. Z vonka je taká strakatá, hnedožltá, mne osobne pripomína prales v noci. Na obale je okrem mena autorky a názvu ešte aj ISBN a čiarový kód a dokonca 2 logá vydavateľstva Sofa, ktoré knižku vydalo. Kniha má oficiálne 72 strán vrátane obsahu, ja by som však skôr povedal, že má 76 strán. Sami sa rozhodnite, ako to budete počítať. Zo 76 strán je 16 popísaných len čiastočne, 11 strán má obrázok a na 16 stranách nie je vôbec nič. Jedna strana je dokonca taká zvláštna, že je na nej napísané len "A potom" a nič viac. Čo podľa mňa ešte stojí za zmienku (aj keď mnohí sa už teraz divia, čo to sem píšem za sprostosti) je, že písmenká a obrázky nie sú čierne, ako sa na knihu patrí, ale také isté hnedé, ako je hnedá na obale. Kto by chcel ešte ďalšie detaily, tak ten nech si knihu kúpi a prečíta.

Samotný dej v knihe nie je podľa mňa až taký akčný, aj keď vyzliekanie jaguára, lietanie na kormoránovi a samovražedné sklony dvoch hlavných hrdinov pred-predposlednej kapitoly nevzbudzujú zrovna dojem nudného čítania. Ako to už býva, je to zrovna naopak. Knihu som si kúpil, doniesol domov, vybalil a za 40 minút prečítal. A o dva dni znova. A znova za 40 minút. To druhé čítanie bolo len pre istotu, že som na nič nezabudol.

Nebudem tu teraz vypisovať dej, aký sa tam odohrával, ako keď sa šiestaci rozprávajú v škole o najnovšom filme, ktorý videli včera večer v telke. (Mimochodom, vyzeralo by to asi takto: Vlk je na ostrove, potom príde jaguár, potom príde oblak, potom príde kormorán a vlk s ním odletí do mesta, tam stretne predavača snov, filozofa a starca, dozvieme sa, ako to bolo s vlkovym otcom a s Antoniou a Josem... to by bola najblbšia recenzia, akú som videl). Veľmi by ma však zaujímalo, ako Kristína knihu písala. Či ju celú napísala od začiatku do konca, alebo nejako na preskáčku, raz niečo v strede, potom poslednú časť, potom začiatok, potom niečo o kormoránovi. Ja by som povedal, že tie časti na ostrove museli byť podľa mňa napísané pred Josem a Antoniou, ale tie časti v meste si nie som istý. Asi to nie je veľmi podstatné, ale keď už píšem túto "recenziu", ak sem napíšem všetko, čo mi pri tejto knihe napadlo.

Pri čítaní mi napadla aj taká vec, že keď už ten vlk žije sám na pustom ostrove, odkiaľ vie všetky tie veci, ktoré tam hovorí? Rozpráva o ľudoch, ale keby ten vlk sám nebol človek (povedal mu to predsa aj predavač snov), tak podľa mňa by to nemohol vediet. Skoro by človeka až napadlo, že Kristína použila vlka len ako akýsi spôsob, označenie, cez ktoré nám povedala svoje príbehy :-). Čo mi z tých príbehov tak dajako zostalo v hlave je, že aj napriek všetkým prekážkam treba proste žiť. Najväčšie prekážky sú aj tak tie, ktoré si človek urobí sám. Zvláštne je, že jediný bez vlastných prekážok je práve vlk. Ten si proste pláva svojim (tu musím napísať že dosť nudným) životom, občas s niekym preberie jeho problémy a ide zasa ďalej. Ako správny nihilista, ktorý si sadne na kopček a sleduje veci okolo seba. Však aj má svoj vlastný malý opustený ostrov, kam mu samy vyskakujú ryby a pruhované oblaky mu nosia ľudské príbehy, ktoré si on vypočuje.

S jaguárom, vlastne Jaguárom, to bolo iné. Tomu pomáhal hľadať Sa. Nakoniec vlastne vysvitlo, že Jaguár Sa nenájde, dokým neprestane skrývať svoje strapaté pruhy srsti a neprizná si sám pred sebou, že nie všetky jaguáre musia mať pruhy rovnaké. Zato kormorán si to zlízol. Priniesol vlkovi ryby a on naňho nakričal. Presne v tejto časti mi napadla taká básnička, čo si baby kedysi dáávno písali do pamätníčkov v pionierskych táboroch:

Priateľstvo je zlatá niť
ktorá sa razom roztrhne
Dá sa síce nadviazať
ale uzol zostane

Predavač snov bol tiež jasný. Predával sny, ktoré ľudia síce chceli, ale nikto si ich nekúpil, lebo nezapadali do normálu. A okrem toho, snívať o neakčnom živote a potom obyčajnej smrti sa nenosí. Filozof bola srandovná postavička. Ak ste niekto videli film Akumulátor, tak to mi presne napadlo. Na starcovi sa mi zasa páčila jedna fráza - obalil sa tichom. Dokonalé. A ešte jedna vec - sloboda zabíja. V tom teraz neviem, či súhlasiť alebo nesúhlasiť. Asi by som to povedal tak, že anarchia nie je pre všetkých, niektorí potrebujú mať niekoho nad sebou a dokonalý poriadok pod sebou. José a Antonia... radšej nič o nich nenapíšem, to si prečítajte sami. Aj s tým koncom. Zistíte, čo je vlk vlastne zač. Robí z človeka jeho samého. Niekto by ho nazval dušou, niekto by ho nazval Ja, ja ho nenazvem. Ozaj, tak mi napadlo, voláte sami seba nejako, keď o sebe rozmýšľate? Podobná otázka, ako či sa vám snívajú aj tváre alebo nie. Alebo podľa čoho sa rozhodujete, čo budete čítať a čo nie?

Keď ste prišli až sem, neskúsite aj Knihu strácania?

Laura

...Stratená

Asi by som vôbec nemala niečo písať k tejto knihe, nie som na to ten správny človek. Ja intelektuálne hovädo, ktoré za celý život prečítalo snáď 10 kníh. Ale dostala som to ako povinnú domácu úlohu od Iča, že treba pravidelne prispievať na stránku nejakými postrehmi, tak so si ju teda povinne prečítala. Ale mám strach, že sa celá táto moja recenzia určite zvrhne skôr na recenziu môjho života, lebo tak končí zhruba všetko čo napíšem :-)

Tak som teda prečítala, zamyslela sa. Alebo ani nezamyslela. Tá kniha je písaná tak prirodzene jednoduchým a dobrým spôsobom, tak často sa s týmto všetkým stretávame, že si to už ani nepovšimneme, že všetko je to o nás. Kniha vlastne úplne vykresľuje dnešnú konzumnú spoločnosť a ľudí stojacich na jej okraji. Teda otázka vlastne znie, že kto stojí na tom okraji? Alebo skôr na 2 rôznych okrajoch? ( Tá väčšina alebo tá menšina? ) A teraz teda neviem, ku ktorej väčšine alebo menšine patrím ja Ale asi každý z nás má svoj okraj spoločnosti.

Aj som rozmýšľala, že mladí ľudia čoraz častejšie čelia nenaplnenému životu. Problém dnešnej generácie. Naši rodičia mali pevne stanovený rebríček hodnôt, pekne nalinkované (škola - po škole dostali umiestnenku do nejakého šialeného štátneho podniku - svadba s nejakým lepšie situovaným námestníkom deti - po 10 rokoch postavili nejakú chatu v lukratívnom stredisku - tí lepšie postavení si mohli dovoliť aj občasnú dovolenka v Bulharsku). A toto im stačilo. Neriešili to, takto to bolo a hotovo. A my? Nám sa ukázal nový svet, nové možnosti a sami si môžeme určovať čo a ako. A preto sa búrime, máme pocit, že nám nikto nerozumie, ale tak to asi má byť, že?

Celá kniha mi vlastne dosť pripomenula Kristin text z Revolveru:
Žijem v piatom svete, kto nežije so mnou, žije proti mne!
Žijem v piatom svete, všetky ostatné sú mi protivné
Na rohu ulice bez konca, žijem sám, iba ja...
Žijem v piatom svete, možno som blázon a možno kráľ
Aj keď sa všetci pojebete, budem v ňom ďalej žiť iba ja!

Po prečítaní príbehu o jaguárovi, ktorý chcel mať silou mocou rovné pruhy, lebo takto ho to učili, vštepovali do neho od malička, že iba toto je správne a podľa určitej normy... (aj napriek tomu, že sa oveľa lepšie a slobodnejšie cítil s pokrčenými pruhmi) som si spomenula na jeden mail, čo mi raz odpísal nejaký človek. Na margo môjho prejavu (písala som niečo v tom zmysle, že nebudem robiť niečo, čo robia všetci len preto, že je to teraz inn, alebo nejako spoločensky šaškovať v nejakom dave, len preto, že dav je už tak stereotypne na niečo zvyknutý a nie je schopný vymyslieť niečo nové alebo nejako inak tráviť čas), mi dotyčný odpísal (dúfam, že mi odpustí, i keď si myslím, že tento človek túto stránku asi nikdy čítať nebude :-): Citujem: Milá moja, nečuduj sa, že ťa nikto nechce, ak považuješ staranie sa o svoj výzor na hrádzi, vo fitku, či pri jazere o "šaškovanie". V Blave sú krásni ľudia a vyššie nároky na výzor aj vedomosti a vôbec na všetko. Vylepšovanie fyzického vzhľadu je doplnkom vylepšovania svojho ducha. A nemusíš liezť kvôli tomu na Kriváň, nie každý má na to čas. Ale ak máš sociálnu fóbiu, tak potom to môže byť problém... No........... ťažko som sa nad tým zamyslela. Veď ja mám vlastne sociálnu fóóóóóbiu a nežijem podľa dnešných moderných trendov v rôznom poradí typu: práca - obed s obchodným partnerom práca film v imaxe - squash fitness - solárium (cez víkendy stačia aj Zlaté Piesky) - večera a vášnivá noc s priateľom, milencom alebo kýmkoľvek .. atď, atď). Patrím ja vôbec do tejto spoločnosti?

Ľudstvo žije strašne uponáhľaný a rýchly život, práca, práca, práca.. (nevravím, veď aj ja som worhoholik a pracujem od nevidím do nevidím) ale nebudem preto navštevovať tuctové kultúrne a športové aktivity, len preto, že je to pohodlné a hlavne časovo nenáročné. Asi by som z toho nič nemala a viac by ma to ničilo. Asi mám naozaj sociálnu fóbiu.

Svet je bez lásky, emócií, všetci sa za niečím ženieme, unikajú nám krásne jednoduché veci, ľudia sa odosobňujú, vytrácajú sa z nás duše, nevnímame už jedinečné okamihy, nevážime si ľudí okolo nás, radšej sa už vopred bojíme, čo príde ďalej. Ako keby už zo zásady po niečom peknom muselo s určitosťou prísť niečo zlé. Často moc premýšľam nad rôznymi vecami, ale z tejto knihy som si vlastne odniesla túto jedinú vec, na ktorú som dovtedy sama neprišla. Nikdy ma to nenapadlo, ale je to presné vyjadrenie ľudského konania. STRACH. Za všetkým je strach. Ľudia sa boja lásky, aby sa nesklamali. Ľudia sa boja sklamaní, lebo sa boja osamelosti. Ľudia sa boja meniť všetky tie zaužívané veci, veď čo ak náhodou niečo nevyjde. Ľudia sa boja nových vecí a tak sa stereotypne utiekajú k veciam dlhšie zaužívaným. Ale veď život je plný prekvapení na sklamaní. A iba ten kto nežije, nezažije sklamanie. Ak sa aj sklameme, je to len preto, len tam hore si niekto myslel, že sme dostatočne silný, aby sme to uniesli. A aby nás to posunulo niekam inde.

Odpila som si zo stopkatého pohára suché červené a len tak s úsmevom na tvári sa zamyslela. No a? Aj ja som sa sklamala, ale idem ďalej. A je toľko vecí, ktoré ma ešte stále vedia potešiť. Sadnúť si večer za piáno a hrať a hrať a hrať... Vyliezť na ten blbý Kriváň a nikoho celú cestu nestretnúť. Zobrať dosku a zjazdiť si nejaký strašný downhill prašanom, kedy neviete čo všetko sa skrýva pod práve napadnutým snehom, zaryjem, nezaryjem. Zobrať sa len tak s batohom a spacákom, bez nejakého cieľu, sadnúť si k ohňu, otvoriť fľašu červeného a vytiahnuť piknikový košík s bagetami a francúzskym syrom (hehe). Kúpiť si letenku od Sky Europe a vyvaliť sa len tak na pláži pri Tarragone a pozerať ako sa ti vlny prelievajú medzi prstami na nohách. Uvariť si dobrú večeru a spokojne si ju vychutnávať v hojdacom kresle v chalúpke v údolí. Zobrať bike a odpedálovať na lúku, ľahnúť si a počúvať a počúvať a počúvať všetky zvuky prírody. Pustiť si nejakú pesničku, ktorá Vás prenesie niekde úplne inde. Každý z nás má veľa takýchto pesničiek. Zobrať psa a pozerať, ako sa to 4 nohé zviera dokáže tešiť len z blbého hádzania nejakého papeka. Je naozaj toľko krásnych vecí len ich nevidíme... Tak si otvorte oči a začnite sa pozerať okolo seba... Kto vie čo nájdete.