Je ešte niekto v tomto vesmíre (a blízkom okolí), kto by nevedel o Števovi Hríbovi a tom jeho hrdinskom čine (bobosti?) v STV? Silno o to pochybujem. Už som raz napísal, že sa mi o tom už veľmi nechce rozprávať. Ako to už ale býva, kto veciam najmenej rozumie, ten o nich najviac rozpráva. Skúsim teda aj ja niečo :-) Hádam sa mi podarí nezopakovať všetko, čo už niekto predo mnou niekam napísal.

Poznáte taký ten starý vtip, čo sa hovoril za socíku o Leninovi? Že niekde na Sibíri sa Lenin dotacká vyhladnutý a zmrznutý k nejakej zemľanke, zabúcha a prosí o pomoc a mužík ho vyhodí od dverí. To isté sa zopakuje asi dvakrát. Keď sa Lenin stane slávnym, tak daný mužík vydá knihu Rozhovory s Vladimírom Iljičom. Tak nejako by som si predstavoval aj tento môj článoček. Som na to ideálne vybavený - raz som Števa videl tuším na Hodokvase a 2x som bol u neho Pod lampou. Viem teda úplne všetko, čo je potrebné na rozsiahly životopis.

Všetko to začalo na Hodokvase v Piešťanoch v 2006-tom. Vykračoval som si po letisku na trase stan - hlavné pódium, keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal... Hríb. Križoval moju trajektóriu. Vysoký, hnedé menžestráky (ako sa to píše?) a nejaký chlebníček či čo to mal. A to je všetko. Sranda. Normálne to človeka prekvapí, keď niekoho len tak stretne. Samozrejme, toto stretnutie bolo prísne jednostranné, stretol som ja jeho, nie on mňa. Ale tak to už s hviezdami jeho veľkosti býva. Ako keď hovoríte o kapelách, čo ja viem Poznám kapelu Lord Alex, logická odpoveď na to: Jasné, aj ja ich poznám. Už menej často by potom nasledovalo Hej, ale aj kapela Lord Alex pozná mňa. Tak ja som bol na Hodokvase v tej bežnejšej pozícii, ako asi väčšina dnešných Hríbológov. Videl som toho týpka, čo tak fajn po nociach mudruje v telke.

Toto sa ale trochu zmenilo koncom minulého roku. Andrej Jobus ma pozval do Vrbového, pretože ma zaujímali všetky tie jeho hudobné nástroje (ak je náhodou taký človek, ktorý by nepoznal Andreja Jobusa, nech sa okamžite ide pozrieť na stránku Vrbovských víťazov a potom 20. marca do Valašského šenku v Nitre). V ten jeden deň som zažil toľko veselých dobrodružstiev, že o tom aj ja raz napíšem rozprávkovú knižku (napr. ožraní Košičania v mojom kupé, vyhodenie z iného kupé, hlavné mesto Piešťan, ...). Veľmi dôležité je ale to, že z Vrbového ma bratia Jobusovci viezli domov autom, pretože išli večer zahrať k Števovi Hríbovi do telky. No a keď už som s nimi sedel v aute, nevystúpil som pred domom, ale až pred STV a rovno som s nimi išiel dnu.

STV-čka je vám zvláštna organizácia. Na bráne slúži milý ujo SBS-kár, ktorému keď vo štvrtok večer poviete magickú formulku my ideme do tej relácie, viete, Pod lampou, tak zdvihne rampu a bez slova vás pustí dnu. Podobne to je aj pri vstupe do budovy. Milá pani pri vstupe zistí, že idete Pod lampu, tak vás bez slova pustí dnu. Aj so všetkými trhavinami, teda pardón, hajzlovými rúlami, hadicami a preccedom húpacím konom. Z vnútra už potom vyzerá naša televízia ako nejaká vysoká škola. Je vidno, že všetko je staré, ale všetci sa snažia, nech to ešte vydrží, lebo iné nemáme. Na dverách vylepené papieriky s heslami mesiaca, presnejšie s názvom relácie, ku ktorej patria. Jednotlivé vysielacie štúdiá sú pootvárané, neviem, kedy naposledy niekto zavrel tie trezorové dvere do štúdia a rozsvietil červenú lampu "On Air". Úplne najviac sa mi páčilo to, že keď vojdete do štúdia, tak prvé, na čo stúpite, sú nejaké plechy zakrývajúce obrovský betónový kanál. Super to rachotí. A najlepšie je to počuť počas vysielania, keď sa všetci snažia byť ticho. To treba zažiť.

V STV majú bufet. Nie je na ňom v podstate nič zaujímavé, až na ten magnetofóno-televízor, ktorý tam majú ako rekvizitu. Vraj funguje. Ale keď sa o to tety bufetárky snažili, voľajako sa nerozbehol. Tety bufetárky sa ešte posťažovali na Števa Hríba a Jura Kušnierika (Juro je ten, čo pod lampou sedel pri kompe a občas dačo tresol), že vždy dojdú tesne pred záverečnou a chcú jesť. Inak to nebolo ani vtedy. S Braňom a Andrejom sme si popíjali nejakú minerálku, keď prišli Juro so Števom a tety bufetárky už ohrievali. Juro sa hneď potešil, keď nás tam videl, teda keď tam videl Jobusovcov, ja som bol len taký prívesok. Nuž ale podali sme si ručičky a bolo. Potom zasa Števo. Podal mi ruku, vraj Ahoj, ja som Števo a ja na to prvú vec, čo mi napadla: Ja viem. Tým som si ho "získal". Kyslo sa zatváril a už mi radšej nič nehovoril.

V štúdiu potom prebiehalo pripravovanie na vysielanie. Sranda je, že nikomu tam nevadí, keď sa tam potulujú len tak cudzí ľudia. A v pohode tam dovolia fotiť. Teda bez blesku. Len mne to chceli zakázať, lebo môj foťák na rozdiel od digitálov dosť rachotí. Behal tam taký zlý týpek a ten mi to zakázal, potom ale prišiel Juro Kušnierik a ten že len nech fotím, že je to v pohode. Tak som tam potom celý čas behal dokola a občas som čosi cvakol. Fotiek síce nebolo toľko ako z bežného koncertu, ale dá sa. Keď už som pri tých fotkách, zrovna vtedy bol hosťom pod lampou Jindřich Štreit. Tak som sa tam aj trochu ošíval vytiahnuť foťák pred takou kapacitou :-)



Druhýkrát som bol pod lampou vo vianočnom vydaní. Ako aj predtým, vďačiť za to môžem Branuškovi Jobusovi. Tentoraz prišiel do Bratislavy vlakom a potreboval odvoz zo stanice do STV. Rovno som s ním teda zostal. Druhýkrát to bolo úplne iné ako predtým. Bolo tam kopec ľudí. Števo si ich postupne volal a s každým z nich trochu pokecal a potom ich poslal preč a zavolal ďalších. Vtedy som si uvedomil, že ten Hríb, to je taký zvláštny človek. Rad za radom si volal politikov, hudobníkov (aj úplne mladých chalanov, aj Pánov Muzikantov), dobročinných organizátorov a neviem koho ešte. A všetci tí ľudia prišli a normálne sa s ním rozprávali a on si mal s každým čo povedať. Prvýkrát som na vlastné oči videl Mariána Vargu - normálne tam sedel a keď ho vyzvali, tak zahral. Rovnako som prvýkrát videl aj Fera Mikloška. Ten tam stále čosi riešil, že ako on pozná všetkých účinkujúcich... až na to, že Braňa Jobusa nepoznal, tak sa musel opýtať mňa že čo to je zač :-) Ručičku som si potriasol aj s Mišom Kaščákom - Na salaši, Prišiel k nám film z USA, Parné valce... však to poznáte.



Aj v tomto Pod lampou som dal zopár fotiek. A dostal som aj nejaké vianočné pečivo. Prestavte si, prídete úplne náhodou do STV a tam na stole čakajú domáce koláčiky. A kto chcel, tak dostal aj kapustnicu. To bolo čosi!

---

Zrovna som si prečítal .týždeň, kde autori relácie Pod lampou melancholicky spomínajú. Tak som sa konečne nakopol a konečne som aj ja vyhrabal tento článoček zo záhybov môjho harddisku a hodil ho na web. Možno to niekoho zaujme. A ak nie, tak si aspoň pozrite fotky. Nové už nebudú...