V zime treskucej, inak polovica augusta, teda europsky originalny februar, sme sa normalne vybrali na dvojdnovy cunder do Royal National Parku ( ze vraj druheho najstarsieho po Yellowstone). Kedze to tu mame co by kamenom dohodil, alebo trajektom odviezol.

Den predtym, sme mali nejaku skolsku oslavu vianoc v miestnom Mandarin Clube, kde sa zadarmo pilo a jedlo ( a slovaci sa navyse bavili snupanim helia z balonikov), co nakoniec sposobilo, ze nas plan, vyrazit druhy den skoro rano sa nepodarilo zrealizovat. Podaktori / Miso/ totiz vyspavali opicu, tak sme sa na vlak dokopali az okolo 12.00. Po hodke a pol sme vystupili na Cronulle, jednej z juznych casti Sydney, trajekt na druhu stranu pobrezia sme zmeskali, dalsi siel o 14.00. Inak taka srandovna barka pre 20 ludi v uplne najmensom pristave, kde skapal pes ( alebo skor zdochli ryby).

Inak cely National Park ma 150 km znacenych turistickych tras, tak my sme si pre istotu vybrali tu najdlhsiu, 32 km dlhu trasu pozdlz pobrezia, ze aspon nieco uvidime. Sranda je, ze nocovanie alebo skor bushcamping je v parku povoleny iba na zaklade povolenia a zaplatenia nejakeho smiesneho poplatku 4 dolce. A povolenie sa da objednat iba telefonicky a zaplatit Viza kartou. Kedze sa nam 2 dni nepodarilo dovolat na spravu parku, v miestnom informacnom centre a na miestnej pumpe, kde to tiez predavaju nas poslali do certa, tak sme nakoniec sli bez povolenia.

Vitazoslavne sme nasu slavnu pust zahajili az 15.00.Chvalabohu bolo v ten den asi 23 stupnov.

Cestou sme natrafili na rozne haluze, napr. taketo biele skaly, ktore ako keby tam ani nepatrili.

Cesta, lemujuca pobrezie striedavo prechadzala roznymi zabudnutymi plazami s komickymi nazvami ako Marley Beach a pod.

Celu cestu sme sa dost motkali a fotili co sa dalo, no a o 18.00 sa zotmelo a my sme po 12 km dorazili na nejaku dalsiu odlahlu plaz bez civilizacie a nepitnej vody:-) Lebo my turisti sa vyberieme na turu v zime o 15.00, bez vody a pred sebou mame 20 km:-) Suchoty po opici sa zacali dostavovat, voda nam dosla, a tu nepitnu sme si zatial neodvazili nabrat, kedze v sprievodcovi pisali, ake vsetky sracky ta voda ma. Tak sme pokracovali po tme s jednou biednou celovkou dalsich 10 km. Cesta same sutre a skaly, ideal na vyvrtnutie nohy. Niektore useky sa dost napadito odchylili od pobrezia cez nejaku busu, co som cakala nejakeho jastera, ze na mna vybehne. V podstate sme si mysleli ze sme sa aj tak stratili a uz nam to vsetko bolo dost jedno. Navyse ich znacenie turistickeho chodnika je taka hranata palicka vysoka 1 m zabodnuta v zemi ( taka ista, ktoru mam doma v zahrade ako oporu pre paradajky), takze v tme ju asolutne nevidis. A navyse boli vsetky vyheglane, takze si ju mohla krutit na vsetky svetove strany, tym padom uz asbolutne neukazovala smer trasy. No ono to na tych sutroch nie je stranda, u nas mas vyslapany chodnik, ale tu, bud palicky ukazuju uplne iny smer, alebo chybaju ( lebo ich niekto uz ukradol a prikuril si s nimi), alebo su tak daleko od seba, ze ako keby ani neboli. Nakoniec sme sa po 20 km doterigali na dajaky Garie Beach, kde boli hajzliky, samozrejme nepita voda a to nam uz bolo akosi jedno.Pres sebou sme mali posledne 2 km na Bushcamping place. Vtipne bolo, ze tam bola tabula: cesta je uzavreta, lebo padaju sutre a mokro je a neviem uz co. Tak sme kaslali na to a sli. Tak sme o 21.00 vitazoslavne dorazili na flek, teda skor Kangaroovisko.

Inak sama kengura. Idem curat a ona cupi vedla mna, postavim sa a ona sa postavi a odskace. Celu noc som nespala, oni sa vsetky rozostavali okolo stanu a vydavali strasne silene zvuky. Nieco medzi ruciacim jelenom, diviakom tarzanom a vsetkym moznym. Strasne specificky zvuk. Jedna kricala po druhej a ta druha jej odpovedala. Medzitym sa zapajali dalsie a dalsie. Aj sme cakali, ze dostaneme v noci nejaku kopacku do stanu. Rano sme hned vyliezli, ze ich nafotime a uz po nich nebolo ani stopy. Teda nejake bobky este zostali.



Druhy den sme mali pred sebou uz len smiesnych 12 km. Vyliezli sme na daky kopec a odtial bolo vidiet kadejake primorske osady. Domy - teda nejake kikibudky pri mori, bez elektriny, bez vody ( teda iba dazdova), najblizsia dedina 12 km a najblizsia cesta, po ktorej sa da dostat je 3 km. Vlastne sa tam ani terenak nedostane. Tak vobec neviem, ako chodia nakupovat.

Nakoniec sme sa po 32 km dovalili do dediny Otford. Celu cestu sme rozmyslali, ako si dame nejaku Colu alebo dzus a kolacik. Nakoniec sme predstavu zminimalizovali na automat na hocico na stanici. Prekvapenie bolo, ze na stanici mali vobec pitnu vodu, nieto ze automat. A v dedine neboli ani jedny potraviny:-). A tak sme sa rychlo presunuli spat do civilizacie.