Majo mi už dávno hovoril, že majú takú srandovnú kapelku. A dokonca som bol vraj úplne prvý, kto ich kedy spomenul na webe. Už dlho som mu sľuboval, že sa na chalanov pôjdem pozrieť, keď budú hrať, ale doteraz sa mi to nepodarilo. Tentoraz mi ale dal vedieť dostatočne včas, takže nebol dôvod, aby som sa neprišiel pozrieť.

Oficiálne bola hlavnou akciou vernisáž. To mi vlastne vôbec nevadilo, proti vernisážam nič nemám. Táto sa odohrala 22. novembra v nitrianskej galérii, proti ktorej tiež nič nemám :-) Majo nevedel, o čom bude tá výstava, ku ktorej vernisáž patrí, ale určite vedel, že potom budú hrať. A to som si nechcel nechať ujsť.

Vernisáž mala napísaný začiatok o 18:00, chalani mali začať hrať o 19:00. O štvrtej som teda vypadol z roboty, sadol som do auta a fičal som do Nitry. Tam som sa trošku napapal u Emy a aj spolu s ňou sme vyrazili do galérie.

Výstava, ku ktorej vernisáž patrila, mala názov DE|CENT|RALIZÁCIA a týkala sa mladých slovenských autorov, ako som pochopil, väčšinou ešte študentov VŠ. Keď viete, ako vyzerá nitrianska galéria, tak toto bolo na tom hluchom schodisku, keď vojdete do dvora a zahnete vpravo. Hneď pri vchode bol celkom pekný obraz, Ježiš poskladaný z chemických molekúl. Ten obraz bol zo všetkých myslím najlepší. Trochu divno na mňa pôsobili nejaké handry povešané zo schodov, zavadzali vo výhľade a vôbec som netušil, o čo ide. Potom tam bol taky malý televízorík, kde nejaká babizňa hovorila, ako chlastala, keď chodila na strednú školu a ešte kopec iných vecí, ktoré som už nezvládol počúvať. Vyššie boli pekné obrázky, akési paródie na rôzne jehovistické agitačné materiály. Zasa nejaké videjko. A úplne hore zasa dajaké molekulárne obrazy.

Keď som zišiel zasa dole, teta nás nahnala dnu do miestnosti, kde kurátorka výstavy rozprávala, čo tie veci vôbec znamenajú. Molekulárne obrazy mali byť vlastne obrazy poskladané z molekúl. Visiace handry boli periny, v ktorých spala druhá baba, ktorá tam sedela. Nejakým spôsobom si tak čosi sama u seba liečila. Muselo to však byť hrozné, keď to riešila takýmto spôsobom. Našťastie, ako neskôr povedala, už je v poriadku, takže ďalšie podobné diela nehrozia. Paródie na Jehovistov boli skutočne paródiami na Jehovistov. No a videjká - prvé vraj malo dĺžku 60 minút a bolo určené na unudenie divákov. To sa aj podarilo. Bolo to však ako takmer hociktorý blog (možno aj tento), kde si každý píše a hovorí svoje veci, ktoré nikoho nezaujímajú, ale točia sa okolo toho všetky harddisky na internete. Druhé videjko zasa malo hovoriť niečo proti kopírovaniu umeleckých diel.

Samotná vernisáž bola pre mňa veľkým zážitkom, s ničím podobným som sa ešte nestretol. Niektorí ľudia si tam hovorili, čo im napadlo (autori) a niektorí ich zasa počúvali. A niektorí zasa kládli otázky, ktoré vlastne mali formu výchovného karhania (teta vedúca galérie). Celkovo to malo velmi inteligentnú a kultivovanú atmosféru, čo bolo ale na mňa moc. Ako som začul prvé vŕzganie chalanov, ktorí sa niekde dole ladili, nevydržal som to. S Emou sme sa zdvihli a išli sme ich hľadať.

Zvuky vychádzali zo zadnej časti nádvoria. Vošli sme dnu do peknej budovy (z vonka) a tam chalani naozaj už boli skoro pripravení. Priestor bol úplne nanič a zároveň úplne perfektný. Išlo o nejaký barokový palác, ktorý bol ale zrejme počas socíku používaný ako sklad harabúrd, toho času v prerábke niekde medzi totálnou rozvalinou a nádherným palácom (poz.: vôbec to nemusel byť palác a už vôbec nie barokový, keďže som ale z architektúry úplne mimo, tak tento popis musí stačiť). Chalani hrali vo veľkej miestnosti so stĺpami, totálne zaprášenej, s haraburdami pohádzanými všade okolo. Miestnosť bola asi v 1/4 prerábky - strop a stĺpy už boli pekné, zo stien však civeli vrstvy elektroinštalácie, tehál a omietok. Samozrejme, akustika najhoršia možná.



Chlapi z Kotúčov DM (Majo - basa, spev, Peťo - gitara, trocha spevu, Omar - bicie, trocha spevu) sa nastavili a odišli preč. Medzitým už začali prichádzať ľudia z vernisáže, ktorých poslali sem, že tu ešte vernisáž pokračuje. Bol to výborný pohľad, starší ľudia o paličke vošli dnu a so záujmom pozerali na aparatúru. Potom prišli aj hudobníci. Obliekli si mundúry a začali hrať. Vtedy nastal druhý zaujímavý moment - dôchodcovia sa zrazu bez vlastného pričinenia premiestnili z inteligentnej vernisážnej atmosféry do mrazivého punkrocku. Samozrejme, jediným dôvodom mrazivosti bola teplota, ktorá dosahovala závratných 0 stupňov. Dôchodcovia naštartovali paličky a odišli preč...

Zvyšní ľudia vyfasovali varené víno (vraj mimoriadne zlé) a čakali, čo ešte horšie môže nasledovať :-))) Nuž... už len rýchlejšie pesničky. Tí čo zostali, si postupne začali podupkávať do rytmu a niektorí aj otvorene a bez zábran pogovať. Taká uvoľnená atmosféra. Do toho ostrá muzika, klasické komentáre prevažne od Maja, skrátka sranda. Aj keď išlo len o 3. koncert (ak sa nemýlim (oprava - mýlim sa, bol to uz 10. koncert)), chalani boli v podstate celkom zohratí. A naozaj si až tak veľmi nerobili srandu zo všetkých punkových kapiel, niektoré veci hrali vcelku vážne, plechový ksicht, seriózne vokály... teda... teda normálne punkovice, čím ďalej rýchlejšie a hlasnejšie. Čo je divné, z tých zvyšných 13 divákov už nikto neodišiel.



Mne osobne sa strašne páčil jeden moment. Jednu celú pesničku chalani venovali aj mne. Najprv začali o mne čosi hovoriť, ako som im napísal prvú recenziu na 1 vetu a potom že nasledovná pesnička je pre mňa. Tak som sa tam nafúkol ako tá pichliačová ryba a taký nafúkaný som si užíval :-) Chlapi, dikes!

Potom už nasledovala posledná pesnička, počas ktorej sme ale už odišli preč. Zima nás vyhnala. Aj tak ale hodnotím večer vysoko pozitívne. Tento koncert si budem pamätať dosť dlho, na divnejšiu akciu sa asi tak skoro nedostanem.