Dnes sa mi stala zvláštna vec. Len tak som napísal Kristíne, nech si pozrie recenziu na knižku, čo sme voľajako zosmolili s Laurou. Ako odpoveď od Kristíny prišla táto poviedka. Vraj si ju mám prečítať a ak sa mi páči, tak ju môžem dať na stránku. Poviedku som prečital a dal na stránku. Nebudem tu už o nej nič písať, jednoducho si ju prečítajte a ak sa páči aj vám, tak to napíšte do komentárov.

Kristina Vulgan > Jazz na hrade

Prezident neprišiel, neprišiel načas a ja som tam stála a usmievala sa a nevadilo mi to. Hostia sa pomaly trúsili dnu, niektorí v ležérnych menšestrových sakách, veď bol jazz, iní v pekných šatách, veď bol jazz na hrade. Slečna z tlačového sa usmievala a veľmi sa ospravedlňovala, keď jej zavolali, že to prezident naozaj nestihne, ešte je na koncerte Katapultu a hneď na to príde sem. Zjavil sa Karel aj so ženou, mala krásne čierne vlasy a oči, ktoré jej utekali po ľuďoch, ale nikde nezastali, najčastejšie na ňom a plachý úsmev. Prekvapilo ma ako staro vyzerá, Karel bol pri nej o pár rokov mladší a pochopila som, prečo mi vtedy pri rozlúčke chcel dať bozk na ústa. Nedostal ho, nastavila som mu líce, čo ho prekvapilo, ale pobozkal ho, jemne, a trocha smutno nastúpil do vlaku.
"Tohleto je ta paní, kerý jsem kreslil obrázek", povedal. "Tohle je moje žena." Povedal ešte.
Akoby nemala meno. Mala som ju rada, chytila som jej ruku do svojej a nestisla tak silno, ako to robievam ľuďom, ktorí sa mi nepáčia, len som ju podržala v mojej a druhou dlaňou som jej ju prikryla, jemne, aby vedela, že ju chránim, že s jej manželom nič nemám. Karlov obrázok bol veľmi pekný. Prekvapil ma, naozaj ho nakreslil len pre mňa. Slávny Karel. A potom som sa nechala zaviesť dovnútra, kde už ľudia postávali pri bare a niečo pili, do začiatku bolo ešte dvadsať minút, Karel ma znova uvidel a strhol k stolu, aby ma zoznámil s priateľom, ktorý vyzeral ako herec Petr Nárožný, ale bol to hudobný publicista. Milí ľudia. Odbehla som a kúpila whisky s kolou a keď som sa vrátila, boli už dole, zrejme si sadli. Nechala som sa zaviesť na čestné miesto, keď už nevyšiel prezident, aspoň čestné miesto. Bola tam pekelná zima, ak sa vôbec peklo môže spojiť so zimou, Basák Vitouš si stále handričkou pretieral basu, pretože mu vlhli struny, leštidlom si nastriekal nejaký mazanec aj na nástroj a znova leštil, celých pätnásť minút, než začal koncert a ja som medzitým stihla dopiť svoju whisky, a zájsť si pre deku, ktorú rozdávali pri vchode. Načo sú tie krásne róby slečny, keď si svoje nohy aj tak schováte pod deku národných aerolínií. Bol to dobrý koncert, hrali staré klasiky vo free jazz štýle a mne to nevadilo, pretože hrali, akoby to bola klasická hudba, a gitarista Abercrombie sa mračil, usmieval, pobrukoval si pod dlhé fúzy, ktoré mu viseli okolo úst ako dva závesy, opona bola roztiahnutá a tak hral a ceril zuby. Hral dokonale.
Skôr ako začali hrať povedal mi hudobný publicista, chodievam na všetky jazzové koncerty, ale z ľudí, ktorí chodia na jazz na hrade, som tam nikdy nevidel nikoho.
Nečudovala som sa. "Keď začne prezident počúvať kakofonickú hudbu, všetci na to budú chodiť a po koncerte si budú hovoriť: bože, počul si aké tri hnusné čisté tóny zahral?"
Smiali sme sa. Po koncerte som sedela s gitaristom, bol to veľmi milý človek a ja som vedela, že je môj, že má hudbu v sebe a vedela som, že to bude dobrý rozhovor.
Na recepciu som išla len zo zvedavosti, stále som pozerala na hodinky, bolo jedenásť, prezidentovi sa koncert páčil a tak dali prídavok, našťastie len jeden, pretože by som tam naozaj zmrzla a ostatní tiež.
Pekelná zima, hovorili všetci, ale bolo jasné, že prídu aj na budúce a v rovnako ľahkých šatočkách. Tentokrát som zamierila rovno k stolu, kde bol Karel so ženou a s priateľmi, toto je pán Viklický, povedal a ja som sa rozprávala s pánom Viklickým a rozmýšľala, či je to ten Emil Viklický, a zrejme naozaj bol. Hovorili sme o Luisiém, ktorý skvele prerobil Bacha do jazzu, a o Eugenovi Cicerovi, ktorý prerábal Schopena do jazzu a ktorého som nepoznala, a potom hovoril o svojej krásnej žiačke, krv a mlieko, ktorá bola talentovaná, ale nechcela byť sólistkou, vydala sa a mala tri deti, a keď ju stretol po dvadsiatich rokoch, bola stále krásna a hrávala v baroch na klavíri to, čo ľudia chceli počuť, aby si privyrobila, pretože manžel jej zomrel a deti ešte neboli celkom samostatné.
Podala mu stranu s notami, kde bol jazzový štandard, nikdy nemala rada jazz, a spýtala sa ho: Lidi chtějí, abych hrála tohle, ale je to krátký, jak to mám natáhnout?
Natáhnout? Nerozumel Viklický.
Natáhnout, jako že zahraju tohle a co pak? Má to jenom jednu stranu.
A tak jej Viklický vysvetlil, čo znamenajú tie jazzové značky v notách a ako to má natáhnout a potom si ju šiel vypočuť a ona to tak skvele natáhla, že bol z toho hotový a presvedčil ju, aby začala hrať jazz, hoci ona jazz nemala rada, ale nechala sa presvedčiť a dnes hráva po celej Európe a má skvelú jazzovú kapelu a ľudia sa z nej idú zblázniť a Viklický je na ňu šialene hrdý. Tak obyčajne hrdý.
Ten malý zákusok, ktorý jedol, kým sme sa rozprávali, ma dostal a chcela som tiež, po ceste som znova stretla Abercrombieho a spýtala som sa ho, či chce rozhovor autorizovať a on chcel, hoci sme mali obaja pocit, že chceme niečo iné, len tak zostať v kontakte a toto je pekná zámienka, napísal mi mail a odporúčal sa, basák ho ťahal prečo, ráno o piatej na lietadlo do Neapola, kde majú koncert.
Ja keby som mala mať koncert v Neapoli, určite neletím ráno o piatej, čo som robotník? rozmýšľala som, ale už bolo naozaj veľa hodín, Karel prešiel okolo a rozlúčil sa a ja som si dala zákusok, nechutil mi, tak som ho odložila a vyšla von. Cestou som natrafila na hovorcu, ktorý chcel poslať číslo na taxík na môj mobil, akoby mi ho nemohol povedať, ale nemala som roaming, takže mi ho predsa len musel povedať, vlastne ukázal mi ho, a ja som pochopila, že dobre nevidí a preto mi ho nechcel povedať. A v šatni ma čakala gitara, celkom zvlhnutá, rýchlo som si ju hodila na plece a poprosila dvoch mladých ľudí, či by som si nemohla z ich telefónov zavolať, že im dám padesát korun, potrebujem zavolať kamarátovi, ku ktorému idem nahrávať, že idem, meškala som dve hodiny a chcela som si zavolať taxík.
Ani jeden z nich nemal kredit, ale chlapec povedal, že on má v kancelárii telefón, a ak pôjdem s ním, môžem si zavolať zadarmo.
"Nič mi nespraví?" pozrela som na dievča a ono myklo pleacmi, já ho neznám, a ja som zaváhala, ale len chvíľku, povedal, já jsem tady kastelán, pojďte, mladý usmiaty príjemný, nie pekný, hoci pre slečnu v šatni mohol byť pekný, ale vysoký a mocný, tak akurát. Kráčala som za ním tmavým hradom do kancelárie, pražský hrad je krásny a v noci, keď je prázdny, ešte krajší,
"Chcete vidět krále a královny?" spýtal sa a ja som zakrútila hlavou, celú cestu som krútila hlavou, ja už ďalej nejdem, počkám vás tu, ale on šiel tvrdohlavo dopredu a ja som musela ísť za ním, pretože mal v ruke moju tašku, pršalo a nemala som dáždnik a gitara mokla. Niekde v útrobách hradu po nás zostávali zažnuté svetlá na chodbách a potom sme prišli k stolu uprostred schodiska s obrazmi kráľov a kráľovien, kde v obrovskom neporiadku ležal telefón a ja som zavolala Matejovi, že už idem a beriem si taxík, a pan kastelán sa chytil za hlavu, taxík, kde bydlí?
Na Žižkove.
Na chvíľu zaváhal, že to má cestou a mohol by ísť so mnou, ale musel ešte zamknúť hrad a ja som nechcela čakať, keď ma čakal Matej, a on povedal, počkejte, já vám to ukážu na mapě, tramvaje ještě jezděj, to bude levnější, takhle by jste dala čtyři nebo pět stovek, a ja som znova protestovala, ale nechala som si vysvetliť, ako sa tam dostanem a potom som sa nechala odprevadiť na tramvaj, cestou odomkol vladislavský sál, ktorý sa otvára raz za rok a ja som v ňom tancovala s gitarou na chrbte a kričala na duchov, ktorí vraj na hrade sú, ukazoval mi ich fotky, na ktorých boli zvláštne mlhavé oranžové tváre, ale nebola som si istá, že sú to duchovia a tak, keď som na nich zakričala vo vladislavskom sále, urazil sa: Teď jste jak opravdická blondýna. A ja som sa smiala, pretože také niečo ma nikdy nemohlo uraziť, len mi ho prišlo ľúto, že to povedal. Bol naozaj milý.
"Kebyže som ja kastelán, pomilujem sa s priateľom v každej miestnosti hradu."
"No, to se mnou tady jebou jenom policajti, kerý mně furt pérujou, protože nedodržuju ty jejich příkazy a chodim dveŕma, kerýma bych nemél."
A potom som v tramvaji ľutovala, že som sa s ním nepomilovala vo Vladislavskom sále, kedy ešte budem mať tú príležitosť, čas odhodiť smútok takmer polročný, bol by to skvelý začiatok. Veľmi som ľutovala a myslela na ten kondóm v taške, ktorý som si zobrala, pretože som sa chcela milovať s Matejom, chcela som konečne prebudiť život, čo nejako vo mne zaspal, ale tušila som, že to nespravím nedokážem to celkom bez lásky. Aspoň bez pocitu zamilovania. Smiešna som. Ale s týmto mladým by som to vedela len preto, že to bol Vladislavský sál a bolo by to krásne a nebezpečné a viac by som ho nevidela a nemusela by som nič riešiť. Ach.
Tramvaj kráčala nočnou Prahou a ja som závidela, že takto o jednej ráno ešte chodia tramvaje, nie ako u nás v Bratislave, kde posledná ide pred polnocou, akoby ľudia nemali chodiť v noci do mesta, ale trčať doma, príkaz mestských poslancov, múdrejších ako sme my, samozrejme. Ako inak.
Stále pršalo, vystúpila som niekde blízko matejovej ulice, zastavila nejaký taxík a spýtala sa na cestu a taxikár povedal, to je tu, kúsok, tak som šla, ale ulicu som nikde nevidela, celkom premočená som o desať minút zastavila ďalší taxík a nechala som sa tých tristo metrov odviezť, a stlačila zvonček na matejovom byte a dúfala, že nespí.
Nespal.
Obočie mal červené, akoby hral sám pred sebou divadlo, nečudovala by som sa, tiež ma raz za čas pochytí bláznivosť, zrkadlové blues.
Psoriáza, povedal a bol nesvoj, ale vravím, že treba ísť k moru, tam to prejde, aj môj otec to mal, aj keď si to nepamätám, len mama vravievvala.
Stres, zlá životospráva. Drogy.
Aké drogy? Heroín?
Ten už dávno neberie. "Trvalo to len rok, keď som ho bral, keď som bol citovo na dne, nie heroín nie."
"Aký je heroín?"
"Najlepší."
"Zvláštne, všetci brali heroín, v Bratislave, celá partia hudobníkov, ktorých poznám, niekoľkí z nich tu už nie sú a tí čo prežili sú radi, že žijú a sú hrdí, že to prežili."
A zvláštne, nespomenula som si na Jozefínu.
Ďalej som sa nepýtala. Psoriáza ako dôsledok práce, zrejme najskôr. Práca, práca, práca. Osem deväť desať hodín denne a potom večer, až večer hudba a knihy.
Takí sme všetci.
"Prečo vlastne nemáš frajerku?" spýtala som sa ho.
"Pozri sa, čo s tebou urobil Pilar, čo všetko si pre neho spravila, a ja by som nebol iný. Nechcem mať frajerku, chcem len hudbu."
A potom sme nahrávali, a ja som sa dívala na jeho ruky a bolo mi dobre, bolo mi oveľa lepšie, ako som čakala, mali sme sa o čom rozprávať a hudbu sme počúvali a Matej sedel so zavretými očami a počúval, ako spievam tým hlbokým mužským hlasom, ktorý vo mne je a ako spievam tým ženským hlasom, ktorý vo mne je. Nahrali sme dve pesničky, gitaru a potom spev, potom už bolo zrazu polštvrtej ráno a jeho čakala práca a tak sme sa po chvíli dohadovania uložili, ja v spacáku na zemi, nebudem ho predsa oberať o posteľ, ja do roboty nejdem, ty sa musíš dobre vyspať, povedala som mu, milovanie sa mi vtedy zdalo také smiešne a podradné, oproti tomu, ako mi bolo len tak s ním dobre, chvíľu sme sa rozprávali, kým nás nepremohol spánok. A ráno budík, mojich päť hodín spánku mi stačilo, ako vždy, nepárne číslo a k tomu päť, to mi robí dobre, mala som dobrú náladu a hovorila mu o spánkovej deprivácii, ktorou sa lieči depresia a o silnom svetle, ktorým sa lieči depresia, také jednoduché, krútil hlavou Matej, a potom spravil raňajky z toho mála, čo mal, sardinky a praženica z dvoch vajíčiek, to je tvoja praženica, včera som ti ju sľúbil a ja som ho za to mala ešte radšej a obdivovala som ho, mám rada mužov, ktorí spravia raňajky, len tak, hoci mi nič nesľúbil, len sme o praženici hovorili, bola som v noci, keď som prišla, hladná, ale nechcela som ju tak neskoro a on ju spravil ráno. S plným bruchom som nechcel, aby si nahrávala, povedal a krájal uhorky a papriky a potom si dal kávu bez mlieka, a bol smutný, že ju kvôli psoriáze musí piť bez mlieka, a tak sme sa rozprávali o dobrom jedle, potom zrazu aj o knihách a čas plynul, susedov kocúr škriabal na dvere, cítil sardinky, a keď sa dostal do kuchyne, trochu som mu z nich dala a potom sme prešli do izby a počúvali Matejovu hudbu a ja som žasla, koľko má nápadov a stále sme hovorili, aj v električke, a keď som vystúpila, vystúpila som uprostred vety.
Matej šiel ďalej do práce a ja som bola zrazu v meste, a videla som ho, ako vyberá slúchadlá a stála som na chodníku a dívala sa na neho a hrozne mi chýbal.
Kráčala som do antikvariátu, kde som nechala niekoľko stoviek, a potom na vlak, plný ľudí, ktorí nemali miestenky ako ja a tak sa presúvali hore dole, počúvala som Pastoriusov koncert v Taliansku a čítala Škvoreckého Prima sezonu a rozmýšľala, prečo sa Glenovi tak páčila, že po nej pomenoval svoju novú platňu, keby žena napísala knihu o mužoch, o ich pevných ramenách a chĺpkoch na hrudi a pekných zadkoch, o prvých láskach a bozkoch, nikto by po jej knihe platňu nepomenoval, hneď by to bola ružová knižnica, alebo porno, keď to napíše muž, je to umenie. Za tie štyri hodiny som si na Mateja ani raz nespomenula, pretože som myslela na neho stále, dočítala som a po očku sledovala cigánku s jej dospelým teplým synom, ktorý bol ovešaný zlatými prsteňmi a falošne spieval na celý vagón hlúpe pesničky z rádií a ľudia sa mu vyhýbali a on do nich nasilu strkal, mal viac zlata na sebe ako ktokoľvek iný a to sa počítalo, rozmarne mával kabelkou a rukou hladil vlasy tých, čo sa tlačili na chodbe a nikto sa neohradil.
Pršalo aj v Bratislave. A keď som dala Tigrovi do misky trocha syru, zrazu som si uvedomila, že sa bojím lásky viac ako smrti. A Matej napísal, ja som si dnes to isté povedal. To je tým, že vieš, že smrti sa nedá vyhnúť. Tak sa pred ňou nemusíš mať na pozore. A písal mi to preto, lebo vedel, že to použijem. Takému niečomu sa vyhnúť tiež nedá.