Kde bolo tam bolo, bola jedna velka krajina so zopar Aborigincami. Ti si zili ten svoj jednoduchy zivot, az pokial neprisiel pupok ludstva z Europy a nezacal tuto krajinu rychlym tempom osidlovat. A potom prisli dalsie a dalsie narody a momentalne je v Sydney viac Aziatov a Indov nez Australcanov ( alebo kto su to vlastne Australcania). Ale podme pekne od zaciatku.

Niekedy minulý týžden som narazil na jednu zaujímavú informáciu. Išlo o pirátske šírenie hudby. Každý človek s pripojením na internet by mal zaplatiť mesačne 5 dolárov, čím by si akoby predplatil nelegálne sťahovanie hudby. Peniažky by pekne zbierali poskytovatelia pripojenia (ISP) a odovzdávali niektorej výpalníckej organizácii zastupujúcej autorov.

Majo mi už dávno hovoril, že majú takú srandovnú kapelku. A dokonca som bol vraj úplne prvý, kto ich kedy spomenul na webe. Už dlho som mu sľuboval, že sa na chalanov pôjdem pozrieť, keď budú hrať, ale doteraz sa mi to nepodarilo. Tentoraz mi ale dal vedieť dostatočne včas, takže nebol dôvod, aby som sa neprišiel pozrieť.

Len nedávno som si zafilozofoval o možnostiach natáčať amatérske filmy a už na mňa aj vypadol ťažký kaliber v oblasti nezáväznej a nezávislej zábavy a realizovania vlastných nápadov. Myslím, že čo nevidieť budeme mať možnosť sledovať vznik ďalšieho kultového filmu.

Všetci budú súhlasiť, že slovenská filmová tvorba je v totálnej kríze. Stav je u nás veľmi podobný stavu pred 80 rokmi, keď bolo toto médium vynájdené. Príčin by sa dalo napočítať veľa a nájdete ich v hociktorom časopise alebo televíznej relácii zaoberajúcej sa touto problematikou. Je však nejaká možnosť, ako všetky tieto problémy vyriešiť? Alebo lepšie - ako tieto problémy obísť?

Je ešte niekto v tomto vesmíre (a blízkom okolí), kto by nevedel o Števovi Hríbovi a tom jeho hrdinskom čine (bobosti?) v STV? Silno o to pochybujem. Už som raz napísal, že sa mi o tom už veľmi nechce rozprávať. Ako to už ale býva, kto veciam najmenej rozumie, ten o nich najviac rozpráva. Skúsim teda aj ja niečo :-) Hádam sa mi podarí nezopakovať všetko, čo už niekto predo mnou niekam napísal.

Tomuto sa hovorí kultúra! V Mestskej knižnici ide, samozrejme, o literatúru. Knižnica je predsa na skladovanie a možno požičiavanie kníh, že? Väčšinou asi áno, ale sú aj prípady, kedy sa v knižnici vystavujú aj obrázky a občas sa dokonca aj hrá a spieva. Na jednej takejto akcii so všetkými troma "médiami" som bol.

Včera, päť minút po začiatku dňa, mi prišiel mail. U mňa je to celkom normálne, denne dostanem desiatky mailov, navyše domov som prišiel ešte o dvadsať minút neskôr. To je tiež celkom normálne :-) Len obsah toho mailu nebol celkom bežný. Zasa ma raz Zara prekvapila... Až potom som sa dozvedel, že poviedku, ktorú mi poslala, napísala kedysi dávno do školy ako domácu úlohu. Ak chcete, tak si ju môžete prečítať aj vy.

Dnes sa mi stala zvláštna vec. Len tak som napísal Kristíne, nech si pozrie recenziu na knižku, čo sme voľajako zosmolili s Laurou. Ako odpoveď od Kristíny prišla táto poviedka. Vraj si ju mám prečítať a ak sa mi páči, tak ju môžem dať na stránku. Poviedku som prečital a dal na stránku. Nebudem tu už o nej nič písať, jednoducho si ju prečítajte a ak sa páči aj vám, tak to napíšte do komentárov.

Tento článoček je taký pokus. Nedávno som sa akosi dostal k takej malej milej knižočke - Knihe strácania od Kristíny Vulgan. Ani neviem, čo mi to napadlo, rozhodol som sa, že ešte niekoho na túto knižku namotám a skúsime napísať spoločnú recenziu, nech je sranda. Nakoniec z toho vznikli recenzie dve, jedna moja a jedna Laurina, obidve sú v tomto článku. Ešte treba poznamenať toľko, že ani ja a ani Laura sme zatiaľ nič podobné neskúšali napísať :-)