Tu sú fotky z ďalšieho koncertu. Tento bol opäť raz v Randali. Pôvodne som o ňom nevedel, ale týždeň predtým ma naň zavolal Pišta Vandal Wilson, takže takémuto pozvaniu sa nehovorí nie. Kto by nechcel vidieť naživo takéto hviezdne obsadenie?

Tak. Vianočné obžieranie máme úspešne za sebou. Na Silvestra sme zasa o rok zostarli. Obligátneho Mrázika a Perinbabu máme zasa na rok napozeraných do zásoby. Nič teda neprekážalo v prvom koncerte, na ktorom som bol tento rok. A ako väčšinou, aj tentoraz bol koncert v Randali.

Majo mi už dávno hovoril, že majú takú srandovnú kapelku. A dokonca som bol vraj úplne prvý, kto ich kedy spomenul na webe. Už dlho som mu sľuboval, že sa na chalanov pôjdem pozrieť, keď budú hrať, ale doteraz sa mi to nepodarilo. Tentoraz mi ale dal vedieť dostatočne včas, takže nebol dôvod, aby som sa neprišiel pozrieť.

V sobotu sme sa boli s Emou trošku vyvenčiť. Niekedy je celkom fajn, keď človek ide znova a znova na tie isté miesta. Vždy presne vie, čo môže očakávať - ako sa tam ide, ako dlho to bude trvať, akí ľudia tam budú atď. Aby sme ale stále nebehali dokolečka na tých istých miestach, my sme sa išli pozrieť niekam, kde sme ešte nikdy neboli.

...no to som si zasa raz dal! Medzi akcie, na ktoré budem určite ešte dlho spomínať, sa stopercentne zaradí táto jedna. Alkogrezzcup sa konal od piatka 11. 8. do nedele 13. 8. 2006, približne 500 metrov od posledných domov v Malackách na zarastenom futbalovom ihrisku, hneď vedľa diaľnice. Všetko dokonale zapadalo do atmosféry najmenšieho festivalíku, na akom som kedy bol.

Na túto akciu som pôvodne vôbec nechcel ísť. Ukázalo sa však nakoniec, že to bolo celkom fajn a keď baby začali vymýšľať, že chcú ísť domov, tak sa mi vôbec nechcelo.

Ak neviete, čo to je bubnovačka, tak zrejme patríte medzi tých ľudí, ktorí takýto druh zábavy neuznávajú, odmietajú, nemajú radi, alebo jednoducho to ešte neskúsili. Pre vysvetlenie - vezmete sa niekam do prírody, so sebou dotiahnete nejaké bubny, bongá, chrastítka a iné perkusie a búchate, bubnujete, chrastíte a hráte čo to dá.

Začalo sa to ako vždy - panikou. Najprv sme nevedeli, kto vlastne pôjde a kedy. Potom som ja nestíhal a párkrát som skoro prekročil maximálnu povolenú rýchlosť (haha), nakoniec to ale stálo za to.