Tomuto sa hovorí kultúra! V Mestskej knižnici ide, samozrejme, o literatúru. Knižnica je predsa na skladovanie a možno požičiavanie kníh, že? Väčšinou asi áno, ale sú aj prípady, kedy sa v knižnici vystavujú aj obrázky a občas sa dokonca aj hrá a spieva. Na jednej takejto akcii so všetkými troma "médiami" som bol.

Začnem tým, že v Mestskej knižnici som nikdy predtým nebol. Dokonca som si ani neuvedomoval, že niečo také máme. Aby bolo jasné, viem, čo je knižnica, ako krpec som jednu hneď pri mojom dome prečítal celú zhora dole. Viem aj o Technickej knižnici a dokonca aj o Univerzitnej knižnici (aj keď som tam zatiaľ nič nepotreboval). Keď mi Kristína napísala, nech sa na ňu prídem pozrieť, tak ma vlastne ani neprekvapilo, že to malo byť v knižnici. Naposledy som ju totiž videl koncertovať v divadle Trezor. A to som dovtedy tiež nevedel, že existuje.

Na Kristíne je fajn ešte zopár vecí, okrem toho, že sa vďaka nej dostanem tam, kde som ešte nebol. Napríklad to, že je strapatá a na plnú hubu povie to, čo mňa síce napadne, ale radšej si kusnem do jazyka. Ďalšou vecou je to, že vidím ľudí, ktorých by mi vo sne nenapadlo, že ich stretnem. Tentoraz to bol napríklad Dado Nagy, ktorého som dovtedy poznal len z telky ako takého strašne inteligentného človeka, ktorý tam čosi mudruje o knihách. A teraz zrazu to bol moderátor celého podujatia a ja som sa s ním dokonca len tak rozprával. Ďalším človekom, ktorého som poznal, bol Dušan Dušek. Treba povedať, že poznal som ja jeho (po mene, nie podľa výzoru), on mňa nepoznal a ani nepozná. Tak a teraz som ho mal možnosť vidieť naživo, robil "rozhodcu" pri čítaní poviedok. Sranda, aj on je úplne normálny.

Začiatok akcie, ešte za svetla, bol venovaný čítaniu poviedok "mladých autorov". Išlo vlastne o prezentovanie poviedok, ktoré by inak asi ľudia nečítali, pretože by o nich vôbec nevedeli. Ja som živý dôkaz, že to zafungovalo. Neutekal som síce hneď do Auparku kúpiť si 2 - 3 knižky na čítanie, ale čosi v tejto oblasti mi už napadlo. Keďže denne sedím pri počítači, tak mi úplne prirodzene napadlo hľadať nejaké poviedky na internete. Moc som tomu hľadaniu nedal, tak ak máte niekto nejakú stránku, kde sa dajú čítať poviedky "mladých autorov", ale možno aj nie úplne mladých, dokonca aj úplne starých... tak mi šupnite linku do fóra, nech sa čosi priučím. Zasa som sa totiž raz preukázal ako literárny ignorant a kultúrny barbar. Kristína sa až zhrozila, keď som sa priznal, že som ešte neprečítal nič od Bukowského a doteraz vlastne ani netuším, kto to bol/je a čo písal/píše.

Prvú poviedku, Smrť je nádherný cieľ, čítala Kristína Vulgan. Mali sme na výber (obecenstvo) poviedku o alkoholikoch a o samovrahoch. Vyhrala samovražedná. Išlo o maníka, ktorý organizuje samovraždy pre ľudí, ktorí sa chcú zasamovraždiť, ale nevedia ako na to. Vraj je to vysoko pozitívna poviedka s dobrým koncom, dajako ju ale Kristína nestihla dočítať. Asi ju budem musieť otravovať, nech ju už konečne vydá v nejakej knihe, nech sa dozviem, ako to celé skončilo. Dušan Dušek jej potom samozrejme vyčítal to isté, vraj nemôže hodnotiť niečo, čo vlastne ani celé nepočul. A chalan má vlastne pravdu.

Druhým čítačom poviedky bol Paľo Urban. Čítal poviedku Jesenné hry. Mne pripadala taká trošku lacná v tom, že použil osvedčený spôsob, ako zaujať ľudí. Stačí čosi napísať o postihnutých ľudoch a tváriť sa, aká je to super téma. Vlastne možno je hlavný problém vo mne, pretože som počul iba začiatok poviedky a potom som vybehol telefonovať. Raz tie telefóny fakt niekam zahodím. Zasa ale na druhej strane, do telefónu som si písal poznámočky. Sú to teda také tie klasické zmiešané pocity, ako keď sa vám zabije svokra vo vašom novom aute.

Tretí čítal poviedky Martin Pitorák. Všetko to boli úplne kratučké veci plné paradoxov s názvom Mikronauti. Všetky poviedočky boli celkom vtipné, napríklad tá, ako sa ľudia zmenšia pri každom zle, ktoré vykonajú, až sú aj tí najlepší len pár centimetrov veľkí. Alebo ako jedného strašne sčítaného človeka zabili jeho vlastné knihy, ktoré mal len tak poukladané po celom byte, až raz naňho spadli. Asi sa ani niet čomu diviť, že práve Martin nakoniec vyhral hlasovanie o najlepšieho autora a so zavretými očami si užil svoj zasúžený potlesk.

Poslednú poviedku, Manifest samovrahov tretieho tisícročia, čítal Miloš Zvrškovec. Mne osobne sa najviac páčila práve táto vecička: nejaký chalanisko sedí doma a ktosi mu zavolá, že sa ide zavraždiť a nech ten dotyčný zničí jeho práve dopísanú knihu. On ju nezničí, ale ju zoberie, vydá a stane sa kvôli nej slávny. Na tejto poviedke som sa fakt smial. Koniec mala síce trochu zdĺhavý, ale aj tak bola najlepšia :-)

Po literátoch prišli na rad maliari. Prezentovali svoje obrázky namaľované na sklo, ktoré som si dovtedy vlastne ani nevšimol. Boli nainštalované v priechode na takých starých... ako to nazvať... podsvietených vitrínkach. Chalani nakreslili jednoduché obrázky s témou literárnych skratiek. Neviem čo presne literárna skratka je, ale chalani vždy do obrazu zakomponovali nejakú slovnú skratku (je literárna skratka totožná so slovnou skratkou?) a okolo nej dokreslili zvyšok obrázku. Hneď som si všimol, že všetky obrázky do jedného boli dosť jednoduché, každý jeden z nich by som si vedel predstaviť mať vytlačený na tričku. Jeden z chalanov to dokonca tak aj mal.

Nakoniec prišla najhlučnejšia časť podujatia - mikrokoncert Radio Rebels. Muzika bola dobrá, očividne hraná z duše, súdiac podľa toho, ako sa Kristína občas mýlila. Ani neviem, prečo sa mi takéto veci páčia. Určite však nie je nič lepšie ako živý koncert, kde umelci priamo na mieste improvizujú a hrajú až kým z okolitých domov nezačnú susedia otravovať a nadávať.