Tento článok je "voľným pokračovaním" predchádzajúceho článku od Laury z Austrálie. Oba články som dostal v ten istý deň, ale akosi sa mi ich vtedy nepodarilo zverejniť, tak aspoň trošku oneskorene...

---

How are you

Toto je veta, na ktorú si zvyknete úplne všade a strašne často... Teda ja si zvyknúť neviem... My, keď prídeme do nejakého obchodu u nás, tak sa pozdravíme, ale nepýta sa ma cudzia predavačka, ako sa mám. Taktiež keď idem do práce každý deň, nepýta sa ma šéf, ako sa mám. My sa pýtame ako sa máš, keď stretneme niekoho, koho sme nevideli možno rok. Lenže tu sa ťa aj pokladníčka pri pokladni v Tescu spýta Hello how are you? A ty musíš odpovedať Thanks and you? Alebo prídeš do práce, do ktorej chodíš každý deň a stále sa ťa dookola všetkých 10 zamestnancov pýta Hello how are you? No strašne mi to lezie na nerva...

Ochota

Ďalšia vec je, že sa vám kľudne prihovoria len tak na ulici cudzí ľudia, keď vyzeráte trošku zmätene, že ste sa stratili alebo nevieš, aký bus ide alebo čokoľvek. Alebo väčšinou si nejaké babky chcú pokecať len o počasí a pod. Ešte tak prvý týždeň, keď som v Sydney chodila s 3 mapami (jedna len centrum, druhá východné pobrežie, teda okruh môjho bydliska 20 km a ďalšia na busy a ešte tuším aj nejaké iné, čo som zhrabla v miestnej informačke) a tak som mala vytasenú mapu ulíc, pohybovala sa medzi rodinnými domami typu Podunajské Biskupice. Hľadala som niečo a hneď za mnou bežala nejaká tetuška, že či som sa stratila. Síce ma navigovala, ale ja som chcela ísť svojou trasou. Tak ešte bežala za mnou druhou ulicou, aby ma uviedla na správnu trasu. Darmo som jej vysvetľovala, že ja práveže naschvál chcem ísť touto cestou. Ale inak sa vám úplne všetci prihovoria, keď niečo potrebujete.

Smile

Na môj vkus a moju pesimistickú povahu sú tu všetci až primoc usmievaví a vyškerení a možno aj trošku afektovaní. Neviem, niekedy mám taký pocit, ž sa naschvál usmievajú. Lebo akonáhle dopovedia vetu so strašne širokým úsmevom, náhle nasleduje zmena mimiky. Pomaly mi prídu ako Američania. Neviem si zvyknúť. Vlastne mi už bolo povedané, že tu je úsmev veľmi dôležitý a keďže ja mám krivé zuby, nemusím sa teda ani moc snažiť.

Práčovne

Čo je sranda, väčšina domácností nemá práčku. Teda majú buď nejakú práčovňu dole pre všetkých, alebo musia chodiť do práčovne. Tak sme teda šli oskúšať miestnu aziatsku práčovňu. Dala som si oprať všetky veci, ktoré zvyčajne periem aj doma spolu. Výsledok - mám zničené 3 tričká a 4 gate. Všetko fľakaté ako maliar natierač, čierne, fialové, zelené a pod. Keď som sa šla sťažovať, chlapík to postriekal nejakou sračkou a trošku vydrhol. Je fakt, že farba trošku pustila, ale stále tam zostali dosť viditeľné fľaky. A vyškeril sa na mňa s výrokom Color goes out... color goes out... Že si mám vyprať znova. Takže som totálne nasratá odišla. O týždeň sme našli na ulici práčku a dotiahli ju dom. Síce som ju musela celé pranie držať, lebo cestovala po celej izbe keď prala, ale žiaden výsledok. Fľaky zostali. Takže tie veci môžem používať už len tak do práce, alebo ani tam nie, lebo väčšinou vyžadujú čierny ohoz. Šľak ma triafa!

Sprcha

No neviem, možno mám smolu na byty, ale už v druhom zisťujem, že tu vôbec nedrží voda, keď ju pustíš. U nás si navolíš teplú a studenú a sprchuješ. Tu si navolíš a mení sa ako sa jej chce. Čiže viacej času stráviš točením kohútikov než sprchovaním. Staré dobré Slovensko.

Práca

Heh, to je asi najväčšia dilema, čo tu všetci majú. V podstate si natlačíš resume, ako to oni volajú, teda náš životopis a ideš od reštiky k reštike a domáhaš sa nejakej práce. Ja som rozdala asi 30 papierov, dokonca aj s fotkou, čo som sa fotila na školskom hajzli s pozadím steny, na digitál, nech teda vyzerám reprezentatívne.

Čo je najhoršie, 80% reštík majú aziati a to sú asi najväčší rasisti. Tí berú iba svojich, takže treba hľadať zvyšných 20% EU. Síce som hneď zohnala prácu prvý deň, čo som rozdala asi tých 30 papierov, ale po prvom dni som mala ozaj dosť. Pizzeria a rob pizzu. Keď som si šla sadnúť na obed do Ramazzotiho na Obchodnej, nikdy mi nenapadlo, že toto budem musieť raz riešiť. Ale pohoda. Len málo penez a málo dní v týždni. Ale na prežitie stačí.

Robila som spolu s 23-ročnou Indonézankou, ktorá keby mala 10 rúk ako Budha, tak robí všetkými desiatimi. Všetko mi brala, chcela aj 3 pizze naraz zdobiť. Len aby vyzerala ako šikovný zamestnanec a ja ako úplný looser. Hrúza. Potom som sa začala na ňu škaredo pozerať, tak trochu poľavila. A mala divné návyky typu syr musí byť v chladničke napravo a hríby naľavo. A pritom to boli rovnaké krabice, nešlo o to, či sa zmestia. Keď som sa spýtala na nejaký špeciálny dôvod, tak žiadny neexistoval, odpoveď vola, že to tak bolo aj predtým. A keďže baba bola o 2 týždne služobne staršia, mohla si na mňa vyskakovať. A ja som ju teda počúvala až do úplného otupenia. Občas sa stávalo, keď sa majiteľ zle vyspal, že sa mu nelúbila vrstva syra a omáčky na pizze a množstvo ingrediencií a pod. Neviem. Človek si až na mieste uvedomí, že doma mal vybudovanú nejakú stabilnú pozíciu. Každý už v tomto veku väčšinou robíme, čo nás baví, ale tuto je to začínať od základov. Hrúza. Ale vlastne som nedostala najhoršiu prácu. Len som sa dosť mizerne cítila.

Ďalšia skúsenosť bola sendvičiareň, že však skúsim, veď snáď namažem nejaký ten sendvič. A odšťavím nejaký ten džús z ovocia a zeleniny. ale houby houby zlatá rybka. V prvom rade som bola v AU moc krátko a nestihla som ešte vyskúšať všetky tie ich ingrediencie a čo a a ko... a nieto že sa ich ešte naučiť v Angličtine. Nejakou komolenou Angličtinou som sa dorozumievala s ľuďmi, nejako komolene som im natierala sendviče a tak. Najhoršie bolo robiť šťavy. Doma chytím jabká zo záhrady, nahádžem do odšťavovača a mám džús. Tu treba všetko chytať nejakými kliešťami, napriek tomu, že mám rukavicu. Aj keď to krájate, aby sa to zmestilo do odšťavovača. Takže po chvíli lietala už mrkva, jablko a iné veci po predajni, lebo som sa nedokázala stotožniť s úlohou Nožnicovorukého Edvarda a všetko mi padalo. Chlapík sa ešte síce ozval, ale nejako prišla strašná depresia a tak som tam už nešla. Chvíľu som fungovala len z pizzerii, niekedy len na 1 toast denne, lebo trebalo prioritne zaplatiť nájomné.

Nebudem komentovať, ako som mohla robiť za pár šušňov v českej a slovenskej študentskej agentúre, čo sprostredkováva pobyty v AU .Ale veď preto som sem neprišla, aby som zasa sedela v kancli a riešila to isté, čo doma. A za málo prachov. To radšej budem strašiť v Libanonskej reštike, čo varí tradicné talianske jedlá, aj keď to znie komicky. Ale však kto vie, čo ešte bude...

Mimochodom, našla som slušný flek v talianskej reštike, kde sa hrám na umývačku riadu, barmanku, odnášačku zo stola, leštičku príborov, donášačku k zákazníkovi... Len s tou táckou plnou mi to akosi nejde, heh. Ale veď bude ako bude.

Cestovanie

Nazhromaždila som si už toľko prospektov, že si môžem otvoriť vlastnú CK. Inak že vraj začali fičať zájazdy na Slovensko, už som to tu niekde videla. A minule v miestnej TV dávali nejaké cestopisné seriály a tento veek bolo o Slovensku. Tak neviem, vidím to časom na nejaký bussines.

Pizza

Čo je úplná katastrofa, vôbec nerobia takú pizzu, ako máme my. Nemajú hrach a kukuricu. Šunku dávajú ita ako našu diétnu salámu za 9.90. Ho hrúza. Syr len 1 druh. Artičoky vôbec.

Syr

Bola somv Ikei, že aspoň trochu civilizácie si pripomenúť a že si dám vyprážaný sejra. Ale také oni vôbec nemajú. A keď som sa pýtala Indonézanky v pizzerii, že prečo nemajú vyprážaný syr, tak sa na mňa tak zamračene kukla, že čo? Syr? Vyprážaný? To musí byť ale hnusné... Fuj. To tu nik neje. A u nás by som sa mohla zadrhnúť po syre.

Kofola

Keď som odchádzala do Prahy na lietadlo, dostala som od Magdy kofolu v plechovke. A čo sa stalo? Keď som sa sťahovala, nabalila som si všetky veci do toho rukasaku a kofola sa prederavila a vyliala. Úplne najhoršia katastrofa, čo sa môže stať, keď si nesiete KOFOLU a ona sa VYLEJE. Nič horšie asi neexistuje. Ech, kofola, 2 roky ťa neuvidím...

Dilema

Ale aby ste si nemysleli, že je to tu jedna veľká párty, už som si aj poplakala, už som sa poľutovala. Už som aj checkovala letenky dom, že na to nemám. Keby neboli také drahé, hneď by som bežala dom. V každej práci sa cítim ako looser, do každej idem s kŕčmi v žalúdku a všetko si primoc pripúšťam. Len tak si vybehnúť zo stereotypného hniezdočka doma so stabilnou prácou, voľnými víkendami. Prachy nikdy neboli, ale vždy bolo kde bývať, za čo ísť nakúpiť, v lete čundrovať a v zime jazdiť. Tuto riešim úplne iné veci a zatiaľ sa mi všetky žúrky vyhýbajú. Ale možno to časom príde samo, hehehehe.

Vianoce

Vianoce idú a mne je to nejaké divné. Vonku je 28 stupňov, všetci na pláži a ja mám riešiť nejakého kapra? Heh... Ľudia vešajú do rodinných domov Santov z komína a cez okno. Každý tu má výzdobu jak z amerického seriálu, keď vidíte vysvietených lampiónov plnú prdel. V supermarkete sú zástupy rodičov s deťmi, čo sa idú fotiť na digital so Santom. Podotýkam, že Santa je taký obstarlý dedek, ktorý má dosť... Trošku mi pripomína Camylka pri vete deti, poďte ku mne na kolienko. Deti v sandálkach a kraťasoch a chudák Santa naobliekaný.

Občas mi tu popod okná prebehne taký čierny kocúr od susedov s červenou mašličkou a zvončekom na krku. To aby chudák navodil vianočnú atmosféru.

Dnes som bola v potravinách, veď ani neviem, čo budem variť... a vlastne ani kedy, keď 24. 12. robím. Oni sú pohani a nejako tu neoslavujú. Neviem, nejako mi to nedopína celé. Čo je najhoršie, 25. a 26. majú sviatok ako u nás, ale v TV nebudú žiadne rozprávky typu Perinbaba, Pyšná princezna atď. NIČ, vôbec NIČ. Všetci sú v Zoo, mesto, na pláži. Žiadna TV kultúra, žiadny sneh, žiadna lyžovačka na Babe... ništ...

Tak v každom prípade, vy si Vianoce užite, veľa darčekov, lokše a varené a cigánska na vianočných trhoch. Fúúúúha.

Tak zatím...