No, mám už pochodené kadečo, ale takéto vychytávky menších pohorí asi nie. Jedného pekného dňa, kedy na horách bol ešte aj sňňaaah kde tu... kamarát Mišo vymyslel, že ideme na Strážov. Teda žiadny plán cesty nebol, že ako vydá, tak vydá. A keďže mňa už nebaví stále niečo organizovať, vžila som sa do úlohy tej, čo ani nevie kam vlastne ide.

Cesta tam

Takže sobota ráno. Dohodli sme sa o 05.30 na vlakovej stanici. Mišo sa ma ešte deň predtým pýtal, či ma nemá zobudiť, aby som nezaspala... Mňa?? Ale dopadlo to tak, že o 05.45 som mávala odchádzajúcemu vlaku ...a sama... Miša som pre istotu ani nezobudila, lebo som sa tešila, že nikam nejdeme a pôjdem pekne naspäť domov dospávať opicu. Predsa len som mu nakoniec 05.50 zavolala a oznámila, že idem domov pokračovať v spaní, ale prebral sa a tak sme to o 2 hoďky dotiahli až na autobusovú stanicu. Medzitým som ho musela počkať samozrejme v parku pred úradom vlády a konečne som mala možnosť vidieť ranné prebúdzanie bezdomovcov v priľahlých parkoch. Jeden sa obzvlášť vymykal z bezdomoveckej spoločnosti (taký menší asociál), keďže ráno nevytiahol z Tesco igelitky, ktorú mal vedľa seba ako prvé Čúčo ale knižku a začal si v nej listovať....????. Ale listoval asi 5 minút a potom už prišlo na radu Čúčo...

Zliechov

No tak sme sa nakoniec aj dopracovali do Ilavy - Zliechova. Tam tá miestna krčma stojí za to. Dvaja už o 13.00 ležia na stole, dvaja už takmer, traja pred krčmou. A Jožo nalieva. Ale z takých pohárov, že som celý víkend trpela, kedy dostanem herpes. Sedíme teda na múriku pred krčmou, dávame kofolu a príde Fero a zaparkuje strašne smradľavú, zamastenú motorku (taký prototyp babety s ... neviem... kokos som žena, nepoznám motorky...) rovno nám pred ksicht. Načo mať krásny výhľad na Strážov, keď môžete obdivovať motorku? A pritom na námestí je ďalších voľných 100 metrov štvorcových na parkovanie tej jeho haraburdy.

Strážov

Tak sme sa teda pobrali na Strážov... Mišo ma ťahal ešte nejakými lúčkami si nostalgicky zaspomínať na jeho skautské časy (aha, tuhľa sme mali tábor, tuhľa bola studnička a tu sme mali bojové hry a plnili bobríkov odvahy atď). A napokon, že teda ideme na vrch Strážova. Ja by som inak kľudne skončila aj na lúke s mojou lenivosťou, ale že sa teda nedám zahanbiť, tak som šla šlapať. Všetky stromy v Strážovských vrchoch sú nejaké divné (už sme im začali dávať aj pomenovania: tanečnica, riťka a pod). Potom človeka napadne, že za druhej svetovej sa tam niekto dobre musel vybúriť, keď tam toto rastie.



Keďže sme boli úplne mimo chodníka a hore sa lezie po skalách fakt zle, trebalo nájisť chodník... Mišo - Giskár a Ja enviro prírodovedec sme blúdili lesom jak tuponi... Nakoniec si vravím - no čo, rovno hore a hotovo. Mišo ako odvážny skaut si niekam odbehol cez 2 doliny, že hľadať chodník... Prišiel po 10 min, že nič. A pýtam sa ho: "Kde máš bágel?" - "Tam niekde som si ho odložil." Tak šiel späť po bágel a ja pomaly hore, aj som našla chodník, aj sa už vyvaľujem ale Miša nikde. Za chvíľu príde sms: Neviem, čo si budeš o mne myslieť, ale neviem, kde som ho nechal, všetky stromy tu vyzerajú rovnako. No tak hľadanie ešte chvíľu pokračovalo, ale Mišo zapojil všetky skautské zmysly a dokázal zužitkovať všetky nadobudnuté schopnosti zo skautingu. A tak som sa nakoniec ani nemusela deliť o môj spacák

Srnka

Cestou hore sme ešte stihli spôsobiť doživotnú fóbiu jednej srnke. Idem si idem, Mišo 20 m predo mnou (moja fóbia zo zverí ma núti byť ostražitou) a 3 m vedľa mňa úplne malá srnka. Schúlená, vyzerala ako mŕtva. Po chvíli pozorovania som si všimla, že dýcha. Prvé čo ma napadlo: volaj Greenpeace, Slobodu Zvierat a pod. Po chvíli premýšľania by mi stačil už aj horár. Volám na mobil Mišovi, že nech ide popozerať situáciu (bála som sa na neho zakričať). Mišo príde naspäť, podíde k srnke a zistíme, že nereaguje. Chvíľu okolo nej tancuje, že očíha možnosti vnútorných zranení. Srnka však rozlepí oči a prvé, čo vo svojom krátkom živote uzrie je Mišov FACE a vypleštené oči. Panika. Vyskočí na nohy a snaží sa (fakt sa iba snaží) uniknúť. Nohy jej ešte nefungujú, ako by mali a tak dáva samé nekoordinované pohyby a za chvíľu nám mizne z dohľadu. Potom nás napadlo, že my bratislavskí tuponi sme touto iniciatívnou akciou možno privodili srnke aj smrť. Možno len ležala a odpočívala a čakala na matku, kým sa vráti... A teraz odbehla zo svojho teritória a už nikdy ju matka nenájde...

Čičmany

No vcelku pekná štreka: Zliechov - Strážov- Čičmany ( majú tam fakt dobré pivo). Ta sme popili, pojedli, pokukali maľované drevenice. Úplne ma zaujalo miestne turisticko - informačné centrum. By som čakala, že namiesto informácií mi z tej garáže rovno nalejú nejakú domácu. A potom sme stopli nejaké auto smer Fačkov. V aute 3 ľudia: párik a týpek (taký klasický diskošáci), o čo viac ma prekvapilo, že nám vôbec zastali a že sa im chcelo s nami v tom aute tlačiť. A keď sa spýtali, že odkiaľ sme a prečo sme tu? Tak im vôbec nešlo do hlavy, ako sa niekto môže trepať z BA do PD takú štreku kvôli nejakému blbému kopcu. Že či nejdeme radšej na diskotéku do Prievidze

Fačkovské sedlo

Nakoniec sme skončili na Fáčkovskom sedle, tam pri nejakom majetníckom sídle, mali tam ohnisko, takže pohoda. Potom nasledovala noc hrôzy. Napriek tomu, že často chodím len tak s báglom do lesa, nikdy v noci nespím. Tú paniku, ktorú prežívam každú noc v lese zo zverí, všetkých šuchov a ruchov, to sa nedá opísať. Mňa by vlastne v pohode mohli postaviť v nejakom skautskom tábore na stráž a je isté, že by som nezaspala. Nakoniec som zaspala asi na 1,5 hoďky, ale zobudila som sa na strašný sen: dupot jeleňov, ktorí prišli pomstiť tú srnku. Nehovoriac o štekaní líšky, nejakých šuchotov od myší, to ma skoro šľak triafal celú noc.

Kľak

Ráno sme vyliezli teda na Kľak, na niektorých častiach chodníka dosť veľa snehu... Aj doštička by bodla. Len kto by ju tam vliekol, že? Cestou sa vyvalili z lesa dvaja týpci s flautou a dávali niečo... Už neviem čo, ale vtedy som si zaumienila, že idem hrať na flautu (čo som od vtedy aj zrealizovala, nadrtila asi 3 piesenky a všeobecne s tým leziem všetkým na nervy) Tak sme sa teda vyškriabali na Kľak, tam ma strašne zaujal jeden odkaz vo vrcholovej knihe. Teda okrem odkazov typu: boli sme tu, slniečko svietilo, alebo pršalo, alebo škoda, že bola hmla, normálne sme sem vyliezli, aj nabudúce atď. tam bol tento odkaz (pre nečitateľov uvádzam preklad): Kurva taký som dezorientovaný, že neviem ani aký je dátum. Ale na byku som tu ešte nebol a asi už ani nebudem. Ale stojí to za to. P.S: nevidel som ani kokot a né to že nejakého maca!!! A ten autoportrét! A pokračovali sme po akože červenej značke (ktorá nás asi 2 x okašľala a viedla niekam úplne inde)... neskôr sme sa už držali iba tejto značky, tá nám bola najsympatickejšia. A namiesto plánovaného Fačkova sme došli do Rajeckej Lesnej. Aj tak dobre, ešte som nevidela betlehem (hlavne že ho ponúkam našim českým dôchodcov v rámci poznávačiek).



A hajde dom do paštikárne.