Začína to všetko v stredu ráno na Miletičke :-))) Vysvetľujem drobnej aziatke, že nemôžem čakať 15 minút, kým vyloží všetok ten značkový tovar na pult, lebo sa ponáhľam a nech mi vymení kapsáče, čo som včera kúpil za o číslo väčšie. Napriek tomu, že mi včera asi tak tri krát odmerala obvod pása a presviedčala, že mi budú dobré, tak sú malé. Úspech!

Sedím vo wagene a fičím v lejaku po diaľnici maximálkou smer Nitra a cestou skoro zoberiem kosačku, čo kosí stredový pás. Dosť divoké hobby kosiť trávu v daždi... Po troch hoďkách som už ubytovaný v Dudinciach a fičím smerom na Ladzany workovať do terénu. Cestou ma skoro zoberie v zákrute chlapík, ktorý hneď zastavuje a vyskočí z auta. Konflikt na obzore. Je dosť rozrušený a súka zo seba slová ako tesne sme sa minuli, blinker, mohli sme byť mŕtvi... Vysvetľujem mu, že som blikal dosť skoro a prečo ma v zákrute predbiehal osemdesiatkou keď leje. Melie si svoje a nasadá do auta. Čakám, stále tam stojí, asi je fakt rozrušený, tak ho obehnem a idem ďalej.

Za Ladzanami v kopcoch zapnem 4x4 a odbáčam na lesnú cestu. Konečne žiadni ľudia, autá, len ticho a dážď. Asi po kilometri odbáčam na inú lesnú cestu a pozerám, či prejdem. No hádam hej, keď to dám mimo koľají od traktora. No šmýka to a zapadám. Panika? Kdeže, vybehnem von a fotím to :-))) To mi pripomína kamaráta, ktorému sa zasekli rožky v hriankovači, zhoreli, začala horieť polička nad tým a on ešte mazal fotky z karty, aby to mohol nafotiť a až potom hasiť... Nasadám, zapínam redukciu a... No zahrabal som sa ešte viac, až po diferák. Dvere spolujazdca sa už ani nedajú otvoriť... Opäť fotím. Čo teraz? Píšem Laure, čo som zadelil a vraj v pohode, mám dať jona a bude hej. No nemám, tak nedám. Vybehnem do lesa nejaké halúzky nazbierať (a keby som našiel aj nejaké hríbiky...), nastrkám pod kolesá, že to pomôže a prd. Viac sa už zapadnúť nedá. Vidím posed, tak z neho urvem dosku a tú strkám pod koleso, túrujem motor, ale nepomáha. Ok, mám sušienky a minerálku, tak sa občerstvím a púšťam sa do hrabania bahna rukami. Francúzska manikúra za päť kíl ide do hája :-) Toto trvá pár hodín a odhážem pri tom asi kubík bahna. Zasratý som až po uši, pomáham si ešte klúčom na koleso. Neskôr nosím pod kolesá v batohu šutre z cesty asi pol kilometra vzdialenej. Nanosím tak asi dvesto kíl, ale ani to nepomáha. Stmieva sa a z lesa sa ozýva štekot, ale pes to nie je...

Prezliekam gate, balím všetko, čo by sa dalo z auta ukradnúť do batoha zadrbaného od kameňov. Na nohy dávam Vansy, na rameno tašku s notebookom a schádzam dole. Cestou dám nejakú skratku, ktorá končí na lúke a vyruším pasúce sa srnky... Keď som na ceste, tak si dávam na seba tú sexi reflexnú oranžovú vestu, do ruky baterku, aby ma nezobral nejaký kamión a šlapem. Pokúšam sa stopovať, ale nikto nezastaví. Po dvoch hodinách asi tak o pol jedenástej dorazím do Ladzian. Krčma zatvorená, posledný bus odišiel o ôsmej a na ulici ani nohy. Prvý bus ide o šiestej a do Dudiniec je to asi tak dvadsať kilákov, tak ostávam. Že niečo možno stopnem, keď tak. Prejdem sa cez dedinu a zakotvím na zastávke. Je kosa. Image neimage, do gatí si zastrčím aj mikinu, na hlavu zimnú čiapku, dve kapucne a idem spať. Ešte píšem sms a keď ju odosielam, tak sa vybije mobil. Lavička na zastávke je síce dosť dlhá, ale na ležanie iba na boku. Oproti je síce široká lavička, ale vlhká, a zakrytá zastávka mi predsa len dáva väčší pocit sucha, bezpečia a ochrany... Pod hlavou tašku s notebookom...

Zaspím asi na pätnásť minút a budím sa na drkotanie zubov. Prejdem sa, pozriem na hviezdy a opäť zaspím. Na desať minút... Zahrievam sa poskakovaním a robením drepov. Pomáha to na desť minút. O polnoci zhasínajú pouličné lampy a aj posledné svetlá v oknách, občas zašteká nejaký pes. Prejdem sa k cintorínu a pozerám, či tam nie je otvorený dom smútku, že by tam bolo teplejšie, nefúkalo a tak. Toto je už fakt zúfalé. Oproti zastávke je akýsi opustený dom. Preliezam plot a idem kuknúť, či nie je otvorený. Zdá sa mi že počujem niečo šuchnúť. Možno nie je opustený, ale tam žije nejaký dedo, čo sa už nevládze o to starať a teraz mu robím stres. To zaváňa celou predbežného zaistenia, aj keď tam je určite teplo a sucho. Na chvíľu mám skvelý nápad sa sám udať a nechať sa odviesť...

Som späť na zastávke. Striedavo zaspávam a drepujem... Asi o pol tretej ide cez dedinu prvé auto, ale opačným smerom, vybieham zo zastávky a auto ztýchľuje preč. O štvrtej to vzdávam, sedím na lavičke oproti a tupo civím pred seba. Pred piatou sa objavujú prví ľudia a idú na bus do Zvolena. Potom som opať nejaký čas sám. Dávam dole zablatenú vetrovku a balím ju, aby ma vodič vôbec zobral do autobusu... Cestou v buse zaspím. Zisťujem to podľa sliny na batohu :-)))

Recepčná na hoteli na mňa pozerá ako na zjavenie. V skratke vysvetlujem čo sa mi stalo a či nevie, kde by som zohnal rýľ. Idem hodiť sprchu, čisté veci a nejaké jedlo. Od recepčnej nafasujem rýľ a vykračujem si s ním na ramene po kúpeľnej promenáde na autobus smer Ladzany. Na vodiča hodím taký zúfalý pohľad, že ma berie aj s rýľom. Šlapem do toho kopca, opäť v tej sexi veste, lebo je to tu samá serpentína a autá tu dosť fičia. Pokúšam sa stopovať. Neviem, čo odrádza vodičov viac, tá vesta, alebo rýľ? Dávam opať nejakú skratku a z diaľky počujem zvuk traktora :-))) Nejaký miestny Jožo tam s takým tým lesáckym traktorom s radlicou a lyžicou vzadu upravoval cesty. Vysvetlujem mu čo sa mi stalo a či ma nemôže potiahnuť, že to trocha odhážem tým rýľom a malo by to ísť. Jožo vraví, žo dobre, ale či mám lano, neviem. Neskôr zisťujem, že nemám, tak dostávam skvelý nápad, že uviažem namiesto lana textilný opasok, však je pletený tak musí byť pevný... Skautík vo mne sa nezaprie. Uväzujem opasok o auto a o zub na lyžici, vznikne tak asi pol metrové lano, ktoré sa v momente pretrhne. Jožo vraví, že príde Fero s Liazkou, žo mu dovezie štrk na cestu, že ten možno bude mať... Zatial odkopavám auto. Asi po hodinke príde Jožo, že ani Fero nemal lano, ale že keď už som to auto tak pekne odkopal, tak ma potlačí, že to pôjde (pôvodne hádzal také vtípky, že ma potlačí tou radlicou čo má v predu...). Túrujem motor, pozerám na zadné kolesá, otočím sa dopredu a skoro vybuchnem od smiechu. Jožo je celý obhádzaný od blata, spredu má pás cez celé telo aj hlavu... Čakám, že mi aj jednu uvalí. No neuvalil, len si zanadával, že sa postavil rovno nad koleso. Dostal ma z toho. Cúvam von z cesty on za mnou na traktore a skoro zrazíme cyklistu Jura (originál, elasťáky, helma, šťastný výraz v tvári...). Ten kukne na nás ako na zjavenie a ide ďalej. Dávam Jožovi nejaké prachy, že na pivo a ďakujem mu. Nechce, ale nanútim mu. Tak vezme, že aspoň na pranie bude :-))) a vyťahuje z traktora plechovku, či nechcem pivo. Postávame, kecáme. Ide naspäť Juro a kričí, že rýľ tam máme ešte a ide ďalej. Jožo sa otočí a nechápavo krúti hlavou. Kur... čo tých ľudí vedie k tomu aby sa trepali takto do prdele do lesa na bicykli. Vravím, že aj ja občas vybehnem. Jožo priznáva, že aj on občas za mladi... Ďakujem mu a odchádzam. Cestou dole meriam vzdialenosť ku civilizácii, bolo to presne desať kilometrov...

Je piatok, opať prší, takže jazda po poľnej ceste sa skôr podobá škole šmyku na blate. Cítim sa fakt ako na safari. Súbežne so mnou beží po poli asi pať srniek. Len vidím ako trasú bielimi ritkami, keď skáču... Prichádzam ku kritickému úseku, opať nejaké koľaje od traktora, aaa, a sakra. Opäť som zadelil diferák. Skúšam trik s haluzami pod kolesom, ale ništ. Nechávam to tak, aby som sa ešte viac nezahrabal. Idem zháňať rýľ. Asi pol kilometra odtiaľ je rybníček, či skôr taká mláka a tam som videl nejakých rybárov. Ako sa blížim, už z diaľky počujem vyhrávať nejaké maďarské pop hitovky. Pri rybníku pod pestrofarebnými slnečníkmi miestni Béla a Lászlo chytajú ryby, či sa apoň tak tvária. Béla na sebe kanady, džíny a zelený pršíplášť, Lászlo šušťákovú súpravu a kecky. Môžu mať tak max 17 rokov. Biky a rádio pod tretím slnečníkom. Pýtam sa na rýľ a zamietavo krútia hlavou. Nie som istý, či mi vôbec rozumeli... Idem obchádzať miestne opustené majere. Prichádzam k nejakej dávno rozostavanej a opustenej budove. Vnútri samé flaše od chlastu, dubový stôl a lavice a na ňom zavárané uhorky do poli zjedené. Asi nejaká žúrka. Vonku je nejaká búda a v nej ďalšie flaše od piva. Jedna plná. V kúte, čo to? Lopata, rýľ, motyka, komplet výbavička pre zúfalca ako ja. Hodím to na rameno, chvíľu zvažujem, či vezmem aj to pivo ku kopaniu, ale nehávam tak. Po dvoch hodinkách opať zasratý od blata, tentoraz len po lakte. Vraciam naspäť nádobíčko a exnem to pivo ako socka. Zopár hodín som už nepil a bol som fakt smädný... Nechávam pod flaškou Pribinu a fičím preč, dúfam, že už nezapadnem. Auto som pokrstil na Lolitu, lebo keď som ju vykopával len na mňa žmurkala hmlovkami...

Už tri dni som nezapadol a nepršalo (až na to, že som utrhol anténu...). Ideálna situácia do momentu, kým sa s vami neutrhne kus cesty. No je utorok a tentoraz je to asi 2 kilometre od miesta, kde som to zadelil v stredu. Urval sa so mnou kus cesty na kraji koľaje od traktora a zostal som visieť na diferáku. Pozerám, však ja môžem rukou volne krútiť predným kolesom, je úplne vo vzduchu a diferák leží na kameni... Dám pod auto hever, zdvihnem, pod koleso nahádžem skaly a nejako sa z toho vyhrabem. Tentoraz len hodinka. Už sa zlepšujem, ešte tak zo päť ráz a tieto situácie budem brať ako štandardné a štandardne ich zvládať do pätnásť minút. Stávam sa nejaký otrlý, už ma to ani nerozhádže. A zadrbal som si len ruky a kolená... Zakladám DIRTY HANDS GANG a zháňam rýľ, zn: zánovný, málo jetý, neviete o nejakom? Ponuky posielajte na magorinahory@gmail.com

P.S.: Všetko tu napísané je pravda a nič než pravda, nič nie je zmenené až na mená osôb, lebo ich pravé mená neviem...