V sobotu sme sa boli s Emou trošku vyvenčiť. Niekedy je celkom fajn, keď človek ide znova a znova na tie isté miesta. Vždy presne vie, čo môže očakávať - ako sa tam ide, ako dlho to bude trvať, akí ľudia tam budú atď. Aby sme ale stále nebehali dokolečka na tých istých miestach, my sme sa išli pozrieť niekam, kde sme ešte nikdy neboli.

Ak trošku poznáte Nitru, tak asi viete, čo to je Klokočina. Pre tých, ktorí to náhodou nevedia, je to také to veľké sídlisko na kopci nad diaľnicou do Blavy. Na Klokočinu vedie taká široká cesta, ktorú je vidno pomaly z celej Nitry (určite teda z Eminho okna). Na Klokočine sme sa už boli pozrieť dávnejšie. Aj vtedy som mal so sebou foťák, tak som čosi odfotil:

Tentoraz sme si však povedali, že pôjdeme ďalej, až za Klokočinu. Cesta sa na kopci zužuje a pokračuje ďalej. A presne tam sme sa chceli ísť pozrieť. Cesta vedie cez Párovské háje. Kto by nevedel, tak Párovce boli najstaršia židovská osada na Slovensku a v Párovských hájoch mali asi svoje - háje :-) Z Pároviec už veľa nezostalo, len jedna ulica v Nitre zastavaná panelákmi.

V Párovských hájoch sme sa nezastavili. Ja som mal taký pocit, že ďalej už nič nie je, len jedna taká veľká diera, do ktorej všetko padne a už tam ostane. Laicky sa to volá Koniec sveta. Túto teóriu podporilo aj to, že ďalšia dedina je Jarok. Už-už to vyzeralo tak, že tá veľká diera za dedinou naozaj bude. Nakoniec tam ale bolo len miestne JRD... Pri JRD je prudká odbočka vpravo, dajte si tam bacha. Skoro som si to nevšimol a skoro som tam nabral nejakého miestneho aj s jeho Fábiou.

Za zákrutou už nasleduje len krátka cesta do Veľkého Zálužia. Cestou sme išli proti totálne čiernej oblohe. Aj som chcel zastaviť a odfotiť si to, ale nakoniec sa mi nechcelo. Niekedy sem teda asi dám podobne dramatické fotky z cesty do Moravského Lieskového.

Vo Veľkom Záluží sme naďabili na nejakú obchádzku. Hneď mi bolo jasné, že tam majú nejaké hody alebo čosi podobné. Zaparkovali sme teda na parkovisku medzi miestnou psychiatrickou nemocnicou a bežnou ambulanciou a išli sme smerom za ľudovkami, ktoré boli počuť z diaľky. Na miestnom futbalovom štadióne sa totiž čosi odohrávalo. Aj sme chceli kuknúť, že čo, ale najprv sme si chceli dať zmrzlinu. Keď sme prišli na radu, strhol sa parádny lejak, že sme pod stánkom aj zostali. Ja som hneď vytiahol foťák a fotil som všetko okolo. Ale zmrzlina bola perfektná. Aj môj foťák ochutnal objektívom :-) Škoda len, že som neurobil viac fotiek. Vždy si to hovorím. Aj keď ich urobím denne pomaly stovky, vždy niečo zabudnem odfotiť. Čo už, nabudúce budem fotiť ešte viac.



Potom ako začalo, tak aj prestalo pršať. Rýchlo sme prebehli naspäť k autu a radšej sme išli naspäť domov.