Túto vec som si všimol už dávnejšie. Vtedy som síce ešte nevedel, že som si niečo všimol, ale ostalo mi to uložené tam niekde v hlave v tmavom kúte, kam často nechodím. Väčšinou si tam ukladám informácie, ktoré je mi ľúto zahodiť, tak ich uložím niekam, kde by som ich v prípade potreby vedel vyhrabať. Tak a teraz ten čas prišiel. Uvedomil som si, čo v tomto prípade znamená rozdiel generácií.
Každý normálny človek vie, že rôzne generácie mávajú na rovnaké veci rôzne názory. Niekedy sú odlišné, niekedy sú úplne protichodné. A niekedy (čo je asi najnebezpečnejšie) sú protichodné a ešte navyše aj agresívne. Však si spomeňte, kedy ste sa naposledy rozprávali s rodičmi a nejako ste sa nedohodli. Krásny príklad mám z vlastnej skúsenosti:
Oco: Pankáči sú hrozní ľudia. Špinaví, nafetovaní. A takú hnusnú hudbu počúvajú. Mali by ich zakázať, tak ako to bolo pred '89-tym.
Ja: Aha... Takže by mali zakázať aj mňa? To, čo mám stále u seba pustené je totiť punk. A na iné koncerty hádam ani nechodím...
...teda chodím. Na HC a metal :-)
Podobné prípady si asi viete predstaviť každý. Tak naozaj som si to ale uvedomil, až keď som minulý týždeň pozeral na výročie SNP debatu o seriáli Povstalecká história na STV2. Najprv to vyzeralo tak, že sa budú zúčastnení rozprávať o tom, či taký film majú alebo nemajú v telke vysielať (mimochodom, prečo by nemali? Mne sa bohovsky páči, ako si tam nadávajú do súdruhov ;) ). Potom sa to však zvrtlo na to, že prečo sa u nás nenatáčajú filmy, prečo už dnes SNP nikoho nezaujíma a podobne a aký význam vlastne SNP malo.
Debata sa mi veľmi páčila, však aj preto som to pozeral od začiatku do konca. Nevedel som napríklad, že SNP bolo 2. najväčšou odbojovou akciou za vojny. Prípadne nejaké detailíky, ktoré tam historici (boli tam štyria) a Čarnogurský len tak utrúsili. A najlepšie na tom bolo, ako sa Jablonický asi šesťkrát zodvihol, odišiel niekam preč a zasa sa vrátil naspäť.
Okrem toho som si ale všimol ešte jednu vec. Všetkých zúčastnených by som rozdelil na 2 kategórie: klasický pohľad na SNP (5 členov) a iný pohľad na SNP (1 člen). Ten jeden člen iného pohľadu bol taký mlaďas, historik Ústavu pamäti národa. Škoda, že meno som si nezapamätal. Toto rozdelenie som si všimol, keď som videl, ako jeho názory nikto neberie. Starí páni si tam svorne debatili o význame Povstania, že ako to zaradilo Československo medzi víťazov vojny, akú malo Povstanie mizivú šancu na úspech, aké boli v tej dobe protichodné názory na Slovensku, ako to potom celé komunisti poprekrúcali, ako to v Povstaleckej histórii bolo celé čiernobiele atď atď. Keď ale mladý čosi utrúsil, všetci ho zrušíli, že on to nechápe a trkotali si ďalej. Keď sa mladého zasa čosi opýtali, zasa im povedal svoj názor a tí vážení páni to zasa nenakúpili.
Asi hlavný bod "rúhania sa" mladého bol v tom, že do prítomných si len tak letmo rýpol, že o priebehu povstania toho vieme celkom dosť, ale že PREČO sa to odohralo tak a tak a prečo sa začalo predčasne. A dovolil si dokonca vysloviť takú myšlienku, že Rusi (partizáni) nemali Povstaniu pomôcť, ale naopak, vyprovokovať jeho predčasné spustenie. A že možno keby sa po vojne neobnovilo Československo, cez (nepokazené) Povstanie by sa Slovensko stalo celkom legitímnym štátom. No a to nemal robiť. Od toho okamihu ho už nikto nebral vážne a vlastne tam potom už len tak sedel.
Vtedy som si to presne celé uvedomil, že ako to vlastne je. Rozdiel v generáciách nie je v tom, že jedni by boli lepší a druhí horší. Ani v tom, že jedni si prežili to svoje a tí druhí (tí sopliaci) nemôžu ešte nič vedieť, ako to všetko je. Zásadný rozdiel je v tom, že s generáciami sa takým zvláštnym spôsobom menia názory. Keď sa opýtate polovice starších ľudí, ako sa dobre žije, tak povedia, že za socializmu to bolo lepšie, pretože bolo treba sa vtesnať do vytýčených koľají a všetko potom išlo samo. Mladí vám zasa povedia, že najlepšie je, keď im niekto nekecá do života a robia si tak, ako uznajú sami za najlepšie. Podobne je to aj s názorom na rozdelenie Československa. Starí si povzdychnú, že to bolo urobené nasilu a nemalo sa to stať, ale čo už teraz. Mladí zasa túto otázku vôbec neriešia. Máme tu Slovensko a Česko, bolo to tak vždy (za vhodnej definície slova vždy), tak čo s tým stále otravujete.
Keď tak nad tým rozmýšľam, tak celý tento stav (proces?) je vlastne normálny. Teda nie len normálny, ale priam žiadaný. Aspoň je možné vždy po nejakom čase zistiť, ako to vtedy pred 50 rokmi bolo s tými aférami tajných služieb, vojenskými prevratmi a politickými machináciami. Ak to niekomu vadí, tak už s tým aj tak nič neurobí. A pre väčšinu je to potom už všetko len taká pikoška, ktorú si večer pozrú v televíznych novinách kúsok pred informáciou o narodení ďalšieho koníka v miestnej Zoo.
Každý normálny človek vie, že rôzne generácie mávajú na rovnaké veci rôzne názory. Niekedy sú odlišné, niekedy sú úplne protichodné. A niekedy (čo je asi najnebezpečnejšie) sú protichodné a ešte navyše aj agresívne. Však si spomeňte, kedy ste sa naposledy rozprávali s rodičmi a nejako ste sa nedohodli. Krásny príklad mám z vlastnej skúsenosti:
Oco: Pankáči sú hrozní ľudia. Špinaví, nafetovaní. A takú hnusnú hudbu počúvajú. Mali by ich zakázať, tak ako to bolo pred '89-tym.
Ja: Aha... Takže by mali zakázať aj mňa? To, čo mám stále u seba pustené je totiť punk. A na iné koncerty hádam ani nechodím...
...teda chodím. Na HC a metal :-)
Podobné prípady si asi viete predstaviť každý. Tak naozaj som si to ale uvedomil, až keď som minulý týždeň pozeral na výročie SNP debatu o seriáli Povstalecká história na STV2. Najprv to vyzeralo tak, že sa budú zúčastnení rozprávať o tom, či taký film majú alebo nemajú v telke vysielať (mimochodom, prečo by nemali? Mne sa bohovsky páči, ako si tam nadávajú do súdruhov ;) ). Potom sa to však zvrtlo na to, že prečo sa u nás nenatáčajú filmy, prečo už dnes SNP nikoho nezaujíma a podobne a aký význam vlastne SNP malo.
Debata sa mi veľmi páčila, však aj preto som to pozeral od začiatku do konca. Nevedel som napríklad, že SNP bolo 2. najväčšou odbojovou akciou za vojny. Prípadne nejaké detailíky, ktoré tam historici (boli tam štyria) a Čarnogurský len tak utrúsili. A najlepšie na tom bolo, ako sa Jablonický asi šesťkrát zodvihol, odišiel niekam preč a zasa sa vrátil naspäť.
Okrem toho som si ale všimol ešte jednu vec. Všetkých zúčastnených by som rozdelil na 2 kategórie: klasický pohľad na SNP (5 členov) a iný pohľad na SNP (1 člen). Ten jeden člen iného pohľadu bol taký mlaďas, historik Ústavu pamäti národa. Škoda, že meno som si nezapamätal. Toto rozdelenie som si všimol, keď som videl, ako jeho názory nikto neberie. Starí páni si tam svorne debatili o význame Povstania, že ako to zaradilo Československo medzi víťazov vojny, akú malo Povstanie mizivú šancu na úspech, aké boli v tej dobe protichodné názory na Slovensku, ako to potom celé komunisti poprekrúcali, ako to v Povstaleckej histórii bolo celé čiernobiele atď atď. Keď ale mladý čosi utrúsil, všetci ho zrušíli, že on to nechápe a trkotali si ďalej. Keď sa mladého zasa čosi opýtali, zasa im povedal svoj názor a tí vážení páni to zasa nenakúpili.
Asi hlavný bod "rúhania sa" mladého bol v tom, že do prítomných si len tak letmo rýpol, že o priebehu povstania toho vieme celkom dosť, ale že PREČO sa to odohralo tak a tak a prečo sa začalo predčasne. A dovolil si dokonca vysloviť takú myšlienku, že Rusi (partizáni) nemali Povstaniu pomôcť, ale naopak, vyprovokovať jeho predčasné spustenie. A že možno keby sa po vojne neobnovilo Československo, cez (nepokazené) Povstanie by sa Slovensko stalo celkom legitímnym štátom. No a to nemal robiť. Od toho okamihu ho už nikto nebral vážne a vlastne tam potom už len tak sedel.
Vtedy som si to presne celé uvedomil, že ako to vlastne je. Rozdiel v generáciách nie je v tom, že jedni by boli lepší a druhí horší. Ani v tom, že jedni si prežili to svoje a tí druhí (tí sopliaci) nemôžu ešte nič vedieť, ako to všetko je. Zásadný rozdiel je v tom, že s generáciami sa takým zvláštnym spôsobom menia názory. Keď sa opýtate polovice starších ľudí, ako sa dobre žije, tak povedia, že za socializmu to bolo lepšie, pretože bolo treba sa vtesnať do vytýčených koľají a všetko potom išlo samo. Mladí vám zasa povedia, že najlepšie je, keď im niekto nekecá do života a robia si tak, ako uznajú sami za najlepšie. Podobne je to aj s názorom na rozdelenie Československa. Starí si povzdychnú, že to bolo urobené nasilu a nemalo sa to stať, ale čo už teraz. Mladí zasa túto otázku vôbec neriešia. Máme tu Slovensko a Česko, bolo to tak vždy (za vhodnej definície slova vždy), tak čo s tým stále otravujete.
Keď tak nad tým rozmýšľam, tak celý tento stav (proces?) je vlastne normálny. Teda nie len normálny, ale priam žiadaný. Aspoň je možné vždy po nejakom čase zistiť, ako to vtedy pred 50 rokmi bolo s tými aférami tajných služieb, vojenskými prevratmi a politickými machináciami. Ak to niekomu vadí, tak už s tým aj tak nič neurobí. A pre väčšinu je to potom už všetko len taká pikoška, ktorú si večer pozrú v televíznych novinách kúsok pred informáciou o narodení ďalšieho koníka v miestnej Zoo.