Idem si takto po meste, v Nitre, keď tu zrazu počujem hudbu. To by asi nebolo nič divné. Všade je kopec obchodov alebo barov a krčiem, ktoré na ulicu chŕlia všelijaké tuc-tuc zvuky, nájde sa aj pár jedincov s normálnejšou muzikou. Zvláštnosťou nie sú ani pouliční umelci, ktorí stoja sami alebo vo dvojici na ulici pri stene a hrajú na gitarkách. Niektorí dokonca aj spievajú. To je normálne. Ale toto som ešte fakt nevidel.

Na spomínanej pešej zóne v Nitre som totiž videl človeka hrať na harfe. Však viete, harfa je taký ten veľký nemotorný nástroj. Používa sa do niektorých filmov, evokuje takú pohodovú exotiku alebo čosi podobné. Nikdy som však harfu naživo nevidel. A teraz zrovna uprostred ulice, normálne cez deň.

Maník si sedel na stoličke, ako keby zhltol pravítko. Pripadal mi ako voľajaký švihácky chudobný študentík z historického filmu o Paríži (Angelika?). A preberá struny, vyludzuje tóny. A tie tóny naozaj znejú, naozaj hrá. Melódie pomenovať neviem, ale všetky poznám, hrá nejakú klasiku. Zastavujem sa, pozerám ako puk. Vážne som nevydržal, musel som si chalaniska odfotiť. Potom som sa ho aj pýtal, čo mu to napadlo, takáto haluz. Vraj pohodička. Že keď môžu iní hrať na gitare, on môže na harfe. Hodí si ju na vozík (jeho harfa váži okolo 50 kg), privezie do mesta a hrá. Potom hodí znova na vozík a ide domov.

Tento človek mi naozaj vyrazil poistky!

Aby tento článok nebol len taký krátky, pridávam ešte jedného umelca. Toho som videl zasa minulý rok na Červenom kameni. Sedel pred vstupom do areálu hradu a hral na všetkých možných nástrojoch naraz. Neviem, ako to dokázal, ja nie som schopný robiť 2 veci naraz. A on mal na všetkých pohyblivých častiach tela čosi uviazané, alebo do niečoho kopal a udieral. Sranda bola, že to dávalo zmysel.

Fast forward - pár mesiacov po Červenom kameni idem do mesta zaniesť foťák do opravy. A stretol som presne tohto týpka. Ešte nehral, prechádzal po Starom moste z Petržky do mesta a všetky svoje nástroje mal naložené na vozíku. Predpokladám, že sa išiel niekam posadiť a hrať. Nič som sa ho nepýtal, len som si ho odfotil. Aby som si potom po čase naňho spomenul a čosi o ňom napísal.